Kerrelas A Goryvlad Zo Srie ErnokankAneb Mrzut Aelf Zo Severnho Mora Lov Zhrobnho Vlieho Besa.Autor -

Kerrelas a Goryvlad zo série Černokňažník Aneb mrzutý aelf zo severného mora loví záhrobného vlčieho besa. Autor - Martin "Cuco" Luciak

Toto nie je červenák fanart, ale náramne by sa hodil.

Dráčik vyzerá ako Goryn s niektorým z mágov malachitového žezla, len ten týpeček by miesto ohňa potreboval na konci palice strieborné svetlo Zyrnitrinej šupiny.

Autor - MikaZZZ

Jéj, má tam aj to zviazané obilie aka "velesova brada".

| VELES |

The transcendent mage with horned crown who shepherds the dead.

Veles (Volos), most known as the god with head of a cow/bull and the shepherd overlooking the endless pastures of the underworld where the souls peacefully reside.

More (folk)lore, info and WIPs of this project on my P/treon.

Steinovo koleno

Chudáčisko, schytal tureckým šípom do nohy a odvtedy kríva, s každou novou knihou horšie. Začína to byť kritické. Človek si oň robí starosti.

A potom človek otvorí Ztracené dějiny Prahy od Františky Vrbenské a Karla Dudka a tam sa dočíta, že neslávne známy alchymista a médium magister Edward Kelley (áno, ten hajzlík z Císařova pekaře a pekařova císaře bol skutočný)...

...hopsal okolo na takejto hračke.

Dámy a páni, myslím, že je to jednoznačné. Steinovi treba opornú ortézu.

A Jaroš, ktorý si čas od času upravuje a ešte aj vytvára celkom vlastné mučiaco-operačno-odomykacie nástroje by mohol byť ten pravý na jej zhotovenie.

Môj pokus o písačku

JAROŠOVA ŠLAMASTIKA

„Tadiaľto, ctení páni,“ zahundral dozorca žalára, vytiahol z držiaka na stene horiacu fakľu a dal sa zostupovať po schodisku do podzemia radnice.

Stein ticho klial, lebo ho na schodoch rozbolelo koleno, kedysi zranené tureckým šípom. Barbarič si už čoskoro pritisol k nosu navoňanú vreckovku. Z podzemia stúpal prenikavý zápach a kapitán a notár čoskoro zistili príčinu.

Miestnosť, do ktorej zostúpili, slúžila ako mučiareň. Na škripci, dereši a rôznych kladách, hákoch či reťaziach rozoznali fľaky zaschnutej krvi. Najhorší smrad sa však šíril z niekoľkých kobiek za zamrežovanými klenutými portálmi.

Dozorca posvietil fakľou do jednej z ciel.

„Ty tam!“ vyštekol. „Máš návštevu!“

Z kúta sa neochotne zdvihla vyziabnutá postava a podišla k mreži. Mihotavé svetlo odhalilo úzku, smrteľne bledú tvár lemovanú dlhými čiernymi vlasmi.

„Dlho sme sa nevideli, seržant,“ oslovil väzňa Stein. „Vy ale vyzeráte!“

„Prišli sme vám pomôcť,“ prikročil bližšie aj Barbarič. „Vieme, prečo vás mestská hliadka zatkla, ale to je ich verzia príbehu. Teraz to potrebujeme počuť od vás. Skúste si spomenúť na niečo, čo vás na súde zachráni pred katovým mečom.“

Seržant Bohdan Jaroš sa zhlboka nadýchol a začal rozprávať:

„Na to som sa rozpamätával po celú dobu, čo som tu. Ale krádež medailónu toho krikľúňa na mňa narafičili príliš dobre. Dali si záležať, pretože som bol niečomu na stope. Lepšie urobíte, ak nadviažete v pátraní tam, kde som skončil. Možno sa vám podarí tých darebákov dolapiť ešte pred dňom rozsudku.“

Možno? Tento smer úvah sa Barbaričovi ani trochu nepozdával.

„A keď to nestihneme? Nemôžeme vás...“

Z pohľadu, ktorý mu mladší muž venoval, ho zamrazilo.

„Tak po ňom. Ale dolapíte.“

Nástojčivosť a svetlo pochodne premenili inokedy bezvýraznú nepreniknuteľnú čerň na dva ostré hroty ihiel a tie notárovi zašili ústa. Kapitán vedľa neho zamračene prikývol.

„Dobre. Na čo ste natrafili?“

„Začalo to, keď som sa vracal z arcivojvodovho paláca, kde som podal hlásenie o dokončení mojej najnovšej úlohy.“

Nejakú dobu po tom, čo sa ich cesty v Plzni rozišli, Matyáš Habsburg usúdil, že v ríši pribúda problémov ako húb po daždi a keďže oni zvládajú poradiť si so zločinmi aj v obmedzenej zostave, môže ich posielať na rozdielne miesta naraz. Stein a Barbarič sa ešte zopár krát stretli, dokonca aj mimo prípady, ale Jaroš bol sústavne niekde preč. Až doteraz.

„Bola už tma a hmlisto, na ulici ani noha a prv som začul, než zbadal, ako sa ktosi štverá do niečieho okna. Bola to honosná štvrť, hneď som spozornel. Predošlého dňa som v hostinci, kde som mal nocľah, začul reči o podivných krádežiach – cennostiach miznúcich spoza zámkov, majitelia i služobníctvo nič netušiace, akoby ich vzali zlomyseľní koboldi.“

Pri zmienke nadprirodzených síl v podobe bájnych škriatkov seržantovi trhlo kútikom úst, ale vzápätí opäť zvážnel.

„Skúsil som neznámeho zadržať, ale niečo spozoroval a v mihu ušiel. V tom chvate našťastie čosi stratil. Šlo o hodinársky nástroj.“

„A s tým že si chcel odomknúť?“

Divil sa kapitán.

„Mňa to neprekvapuje.“

Namietol Barbarič.

„Zámočníctvo a výroba časomerov majú k sebe blízko. Nepočuli ste o Petrovi Henleinovi – vynálezcovi pomanderov?“

„Nasledujúci deň som našiel majiteľa – Ansela Brandta, mal na ňom svoj osobný cejch. Vyrozprával mi, ako sa mu pred niekoľkými mesiacmi ktosi vlámal do dielne a spolu s niekoľkými výrobkami a materiálmi odcudzil aj jeden set náčinia. Drábi to vraj môžu potvrdiť.“

„Pochybujem, že by obyčajný vlamač dokázal také niečo použiť.“

„To som mu povedal aj ja.“

Seržant potvrdil Steinove slová.

„On vyjadril domnienku, že je za tým nejaký nedouk z jeho fachu. Dokonca mi poskytol pár mien na preverenie.“

„Uverili ste mu?“

„Nie. Po odchode som si našiel úkryt a pozoroval ho. Ak neklamal, ostatní podozriví neutečú, ale ak hej, on by mohol. Sledoval som ho do dvoch domácností – kupca Schwarza a baróna Berčéni. Cestou späť sa mi však na tržišti stratil.“

„Vám?“

„Bol tam dav.“

Jaroš pokrčil ramenami, ale Steinovi sa zdalo, že uhýba pohľadom nie ostýchavo, lež s akousi skrytou starosťou.

„Než sa bezcieľne motať, šiel som preveriť mená, ktoré mi dal. Tú možnosť som vylúčiť nemohol. Jedného tu už rok nevideli, ďalší dvaja boli tú noc so svojou rodinou, štvrtý má tak týždňovú zlomeninu ruky. Ešte mi ostávali dvaja, ale už bolo neskoro. Zamieril som späť do hostinca.“

„Kde vás zatkli.“

„Zosypali sa na mňa, len čo som vošiel a dvoch som zranil, než ma premohli.“

Stein pokrútil hlavou.

„To bolo nemúdre.“

„V tej chvíli som nepremýšľal. Nechápal som, čo sa deje. Potom si predo mňa stúpil ten mladý šľachtic.“

„Albrecht z Valdštejna.“

Doplnil notár. O mene ich spravil Matyáš, keď im vysvetľoval škandál, čo ho zastihol – človek s jeho osobným poverením vinný z takej nehoráznosti - a poslal ich preveriť to.

„Strkal mi pod nos nejaký medailón, vykrikujúc, že mi ho našli pod vankúšom, keď prehľadávali izby.“

„Pod vankúšom? Trochu primitívna skrýša.“

„To povedzte strážam. Tie sa starali len o to, že to môžu nejako uzavrieť. Potom ktorýsi z drábov zahlásil, že ma spoznáva z razie na Podzemný palác, že som „tá katovská paskuda, čo videl odomykať zámky bez porušenia“ a bolo vymaľované.“

„Nevyzerá to pekne. Ale my už vás z toho dostaneme. Názov hostinca?“

„Šťastná prilba.“

„Vám teda veľa šťastia nepriniesla, čo?“

Nadhodil Matej, no jeho pokus o žart sa stretol s mračením

„Neprinesie ani tomu zlodejovi. Poďte, notár, nesmieme strácať čas.“