Ernokank - Tumblr Posts

Rogan Infopost

Pre prípadných nováčikov, ktorých mätú nové súborné vydania.

Rogan a Goryvlad zo série Černokňažník Autor - Lucia Húšťavová

Od náčrtku k finálnej podobe Rogan a Goryvlad od dvorného ilustrátora Michala Ivana.

Niečomu je na stope...

Autor - Lucia Húšťavová

Kerrelas a Goryvlad zo série Černokňažník Aneb mrzutý aelf zo severného mora loví záhrobného vlčieho besa. Autor - Martin "Cuco" Luciak

Rogan s nepatrným náznakom úsmevu - "Ako bolo v práci, drahá?"

Morana

Tahle žena vám zaklepe na dveře, co děláte?

Len aby nechceli, aby si nejaký pohreb šiel odbaviť.

(Pre hrsť dukátov, kapitola 11, strana 146)

Černovir: Pokiaľ sa ťa niekto pýta prečo si v pohrebnom a kto zomrel, no ty si sa len obliekol do čierneho, obzri sa po miestnosti a zahlás: "Ešte som sa nerozhodol."

Zvyčajne to zaberá.

Goryvlad a Rogan a vyzerajú byť v ráži. Autor - Oli Basgitarson

Milada a jej sokol Pierko zo sére Černokňažník Autor - Martin "Cuco" Luciak

Niečo málo o Černobohovi

Ďurov besovský boh, strážca krvavého ohňa, pán záhrobnej svorky vlkov, hrubá záplata na hrubé vrece nepriateľských potvor a zvrhlých božských súrodencov je postavička... Kontroverzná.

* Prvá zmienka je datovaná do 12. storočia a v oblasti Polabských Slovanov ju zaznamenal saský kňaz Helmold Bosau v Chronica Slavorum (Kronika Slovanov).

"Slované mají také [jednu] zvláštní pověru: při hostinách a pitkách nechávají kolovat misku, nad níž pronášejí slova – a nemůžu říci, že slova posvěcení, nýbrž znesvěcení[pozn. 1] – ve jménu bohů dobrých i zlých, protože vyznávají že všechen zdar a štěstí řídí dobrý bůh, zlý bůh pak všechno neštěstí. Proto také zlého boha svým jazykem nazývají „ďábel“ či „Černoboh“, to jest černý bůh." (Citát z wiki)

Saské pokresťančovanie týchto nespratných susedov prebiehalo už od druhej polovice 10. storočia a výklad videného pochádza od predstaviteľa v podstate cudzej okupačnej sily, takže je otázne nakoľko ide o predstavu pôvodnú a nakoľko o kríženca kresťanského dualizmu dobro-zlo s domácimi tradíciami. Je dôvod domnievať sa, že ani nešlo o boha, ale skôr o stelesnenie smoly lepiacej sa na päty.

* Niekedy ešte býva stotožňovaný s Čiernohlavom - Tjarnoglófim zo ságy Knýtlinga z 13. storočia, ktorá okrem dejín dánskych vladárov spomína aj jedno z posledných slovanských svätíšť na Rujáne a miestne modly.

"The fifth god was called Pizamar from a place called Jasmund, and was destroyed by fire, There was also Tjarnaglófi, their god of victory who went with them on military campaigns. He had a moustache of silver and resisted longer than the others but they managed to get him there years later. Altogether, they christened five thousand on this expedition. (Citát z wiki)

Nevraví nám o ňom ktovieako veľa - boh víťazstva, modla so striebornou bradou nosená do boja, zničeniu vraj odolával dlhšie ako iní. A čo sa akademických úvah o Tjarnoglófim týka, sú rôznorodé - iná podoba Triglava, Jarovíta, Perúna, alebo dokonca na základe porovnávania "tjarn" so slovom "tŕň" aj nositeľ tŕňovej koruny istého Nazaretského synkreticky šprajcnutého do predstáv o domácich ochrancoch pred dobyvateľmi.

K slovu sa dostala aj archeológia a Čierny sa ako vojnové božstvo vyskytol ešte inde. * Ján Kollár - kňaz, básnik, jazykovedec a snaživý (ikeď nie až tak exaktný) historik v 19. storočí účinkujúci uprostred vzmáhajúcich sa nacionalistických pretekov o to, čí národ bol najsamprvý, najkultivovanejší a na aké územia a úctu má nárok, si v ňom našiel dávnovekého burcovateľa slovanskej bojovnosti v obrane pred kresťanstvom násilne vnucovaným z Nemeckých zemí. Zložil o ňom aj pár veršov v Slávy dcére.

Jeho nález z Babenbergu, ktorým svoje úvahy podkladal, však dopadol neslávne. O starých sochách pred chrámom sv. Petra a Juraja na Michalskej hore sa tradovala legenda, že sú obývané zlovoľnými duchmi, čo kedysi po nociach sabotovali snahy stavbárov vztýčiť tamojší svätostánok (spoiler - vyhrali stavbári a kostol stojí). Keď na nich Kollár s mladomanželkou zbadal ryhy pripomínajúce písmená, nadchol sa myšlienkou, že by mohlo ísť o slovanské runy. A tak sa v 30. rokoch 19. storočia zrodil príbeh o Černobohových levoch, modlách odcudzených vierozvestcom Otom Bamberským. Zlanáril naň aj (o poznanie profesionálnejšieho) Pavla Jozefa Šafárika a táto správa dorazila až do intelektuálnych kruhov v Rusku. Hypotéza dostala trhliny, keď jeden poľský bádateľ na sochách našiel nápis Wallhalah (germánske sídlo bohov a záhrobie pre vyvolených bojovníkov) a definitívne sa zrútila, keď sa usúdilo, že sa to len nejaký okoloidúci na pamiatku podpísal (!!!a preto sú bytostne dôležité knihy návštev!!!) a/alebo poveternostné živly dali naštrbenej hornine zabrať. Viac na - https://historylab.dennikn.sk/dlhe-19-storocie/omyl-jana-kollara/

* Podobne obišiel aj Kollárom inšpirovaný nešťastník od Skalska, Václav Krolmus - kňaz, zberateľ etnológ a priekopník terénnej archeológie v zemi koruny českej.

Ten sa v 50. rokoch 19. storočia nádejal, že v pivnici Josefa Kabeša našiel runový kameň podľa nápisu vyzerajúceho ako výraz "raksa" zasvätený raráškovi a tým pádom indickému rákšašovi (indoeurópanizmus a Slovania, veľká téma, veľa hľadania starých vzájomností), prípadne ešte aj blízkovýchodnému Baalovi. O nález sa so širšou verejnosťou podelil v Poslední božiště Černoboha s runami na Skalsku, v kraji Boleslavském, v Čechách. Odhalenia, že ide o komoru z obdobia renesancie a pukliny v jeho kameni sú prirodzeného pôvodu, sa už nedožil. Lokalita však bola osídlená už v praveku a je zdrojom rôznych nálezov.

Viac na - https://isad.npu.cz/obec-skalsko-2218 https://sever.rozhlas.cz/vaclav-krolmus-romantik-s-motyckou-7795354?fbclid=IwZXh0bgNhZW0CMTAAAR3YhLLQPvdhK6afdIW8lcGYH6qzfmWybwmqSuzdXTN0114oKHM2OzbH5nc_aem_AY33qemnq9YY0C1Ye3A--g2r6saU2dNEZPg61kxvhA-1WpSjtZy7kynU-Q_Zsp_dbsbDF345SO_dLkcLWBSeMCUl

* Mytológia, aj tá prežívajúca vo fikcii a popkultúre miesto praktizovanej viery, je však živý proces. Sútok nespočta potôčikov, divoké riečište s množstvom bočných ramien, prúd podzemnej vody tu tryskajúci na povrch, tam zase miznúci v skrytých hlbinách, spenená riava meniaca svoje koryto podľa ľubovôle, chutiaca všetkým možným, o čo sa obtrela. Každá komunita a každá generácia s ňou nakladá trochu inak. Podľa toho, čo rezonuje v ich životoch, čo zisťujú o okolitom svete, čo sa snažia dosiahnuť. Môžeme si zakladať na presnosti toho ktorého zaznamenaného prerozprávania, hľadať pramene toho ktorého prvku, body styku s inými vplyvmi, prirodzené prekážky, čo zmenili jej tok. A môžeme samozrejme aj razantne kritizovať tú ktorú verziu a jej mieru nadväznosti, či výživnosť, môžeme jej konkurovať vlastným výkladom. Ale nemôžeme ju zahatať a zmraziť. Či už bol Černoboh len slovným obratom, modlou celkom iného boha, alebo faktickou entitou na prelome pohanstva a kresťanstva, postupne sa stal aj čímsi ďalším. A Ďurov príspevok do všeobecného povedomia je dosť slušným základom pre ďalšie zaujímavé zákruty.

Nech teda oheň na Kančej hore planie vytrvalo a vytie vlčích besov znie doďaleka.

And sometimes they might be able to tell the difference, but...

A) That does not make unease and tension go away and so they insist on distance.

B) They don't have a smoking clue how to receive it.

Maybe it leaves them numb and at loss of reciprocal response. Maybe it goes further and something in them rises irrate and defensive, like a nausea cramping your stomach when you, a lactose intolerant, drink a bit of milk.

The very care and gentleness seem revolting, puts them on spot and unbalances. It is wrong to accept, or they're gonna ruin it at some point, they will have to bend backwards and it will chafe, it doesn't make sense, or thousand other things. They are unlikable, undeserving, dangerous, let-downs, deceivers, also not interested in getting indebted and tied up in expectations. To them this affectionate offer is more of a demand or annoyance. Beside being callous and indifferent by nature (yes, that exists), this reaction, especially distress, can be result of distant to neglectful or alternatively too intrusive upbringing. Of having to self-sooth and/or being always the bad one. Parents and kids too different from each other. Or too similar. And possibly too haragued by external circumstances, possibly being in some funk. Avoidant attachment style, but more extreme version. Maybe waaay more extreme version. Shelter dogs give fearful-avoidant vibe which is wack to deal with by the way. And this is more stable, but might be approaching the tresshold of f-a.

And someone might grow up in such a household and still become a fairly open affectionate individual (there are genes, other close relationships, out-of-home environment, one's status/place in the world, strong formative experiences, later finding really compatible company...). And someone else might become really closed off. Combination with brain wiring and biochemistry of not average variety can spice things up too.

And some might crave it deep down, but the push-pull between reawakend yearning and deep-entrenched protective counter-reaction is akin to very seams of one's self being ripped apart.

And some others might be divorced from it to the point of permanent aloof state. They are as good as feral. Not rabid (at least not neccessarily). But feral all the same.

i love when characters get angry when they're frightened. shelter dog characters. i love when they bite, not able to tell the difference between a hand that feeds and a hand that strikes. there is no difference. a hand is a hand is a fist. i love characters that are deemed unadoptable. unlovable.

and i love when someone loves them. i love when someone sits with them, patient. they don't flinch at the snarling and snapping. they're not trying to fix it—there's nothing to be fixed. this is you, all of you, and ill wait. because one day, one day you'll take the treat. go on, draw my blood. spit and curse and rage. you're safe with me. one day, you'll feel safe with me.

Rogan a Goryvlad zo série Černokňažník majú naponáhlo. Autor - Lucia Húšťavová

Ok, I do feel like elaborating. Znovuzrodenie by sa dalo odstupňovať. Najdoslovnejšie je v Černokňažníkovi. Rogan fakticky zomrel hneď v prvej knihe, ale Černoboh si vydupká jeho návrat vo vlastných službách. Rogan sa zobúdza s pohotovejšími reflexami a ostrejšími zmyslami (štandardná výbava čarami nasiaknutých jedincov v Červenák-verse). Inak je to ale stále on. Ak je niečo, čím sa Rogan vyznačuje, tak je to vysoká osobnostná odolnosť. Vhodíš ho do sveta kúziel a bohov? Aj tak má svoj úsudok a odvráva. Ak niečo robí, tak nie preto, že mu prikázali, ale pretože v tom vidí zmysel. K získanej magickej moci sa neupína. Využíva ju ochotne, bez štítivosti, ale keď ju dočasne stratí, iba mykne plecom a obyčajné smrteľníctvo si takmer vychutnáva. A čo sa ochoty žiť týka, tú tiež našiel nezávisle. Potom je tu Kapitán Báthory v skôr fyzickom zmysle. Kornel na svoje zranenia však zomrel iba takmer a židovský uzdravovací rituál podstúpil až po vystrábení sa z najhoršieho. Získal v ňom spirituálneho spolujazdca, istého drakobijcu, a všetko s ním súvisiace ho znervózňuje - či už ide o vnímanie spirituálnej sféry, novú dravosť pridanú k jeho vlastnej bojovnosti, alebo fakt, že táto dravosť sa páči jednej doslova zvlčilej potvore v ľudskej koži. Myslím, že tieto novoty by s veľkým presvedčením nazval "wrong". Jeho osobnosť to však prakticky nezasiahlo a rozhodnutie byť lepším otcom spravil ešte pred podstúpením rituálu a vytrval pri ňom aj po stratení puta s duchom z legiend. Najviac by sa dalo špekulovať nad schopnosťou vysporiadať sa s násilím a energicky napredovať, pretože v Železnom polmesiaci a prvej polovici Hradby západu zažíva menšiu krízu a aj Kanli Kurt (zvlčilá potvora) si všimla, že to čosi, čo ju na ňom tak priťahovalo, v sebe už Kornel nemá. Bohatier je rostodivný. Viacero postáv pracuje s motívom kutej a kalenej ocele. Iľja nad hrobom nebol, iba začínal celkom nový život so stratou zázemia a oslobodením od mrzáckej kliatby, potom opäť po naplnení úlohy, ktorú mu určil Perun. Volch na druhej strane... Fyzicky prežil zhltnutie drakom, ale motív ako taký je to veľmi smrtný, spolu so zlomením jeho žezla a stratením spojenia s dedičným čriepkom Zirnytrinej šupiny. Podlomený zdravotne a otrasený zlyhaním, ak bol ešte stále Volchom po vytiahnutí zo Zilantových útrob, po dvoch mesiacoch hladovacej samotky v tme spestrenej magickým nátlakom na diaľku ním už nie je. Zrodil sa Koščej - zajatec v povolžskom dialekte, ktorého nemožno zlomiť v poslušného otroka a ktorý sa nezmieri s ničím menším, než získaním najväčšej moci na svete, aby to bol on, kto spúta ostatných a nie naopak. Svoj čriepok šupiny opäť nájde, spojí ho so zvyšnými a z človeka sa stáva faktickým besom žijúcim z krvi a duší svojich obetí. Finálna transformácia nastáva po uväznení v olovenej truhle a utopení v Done. V tej chvíli zomiera aj Koščej a z rieky vylieza besniaci živel bez mena, dračia sila označená za boha vo fyzickej podobe. Iľja musí tnuť dva razy - najprv aby zlomil túto moc a potom aby zabil toho, kto bol jej schránkou. Na celej veci je zaujímavé, že v texte sa opakovane spomína, že už nie je tým, kým býval, že zo starého ja v ňom neostalo nič. Vravia to ostatní, vraví to on sám a čitateľ súhlasí, že je načisto vymenený. Ale zároveň sa v tom všetkom dá vystopovať istá kontinuita, spoločné korene. V opakovanom zostupe do okov a temnoty, v pretrvávajúcej fixácii na otroctvo, drobných charakterových črtách, fixácii na jadro (knieža) a celistvosť (družina) kyjevskej moci. Pretože Volchova/Koščejova minulosť je minulosťou otroka slúžiaceho synovi práve tej ženy, čo mu ako dieťaťu všetko vzala, lebo mu vrátil slobodu a rodinné dedičstvo. Pretože hlad po ľudskej krvi je návratom k tradičným obetiam prinášaným drakom, ktoré Volch po smrti svojho predchodcu zavrhol. Pretože na ideály nezabudol, ale v ne stratil vieru. Zirnytrina šupina bola nasiaknutá množstvom temných kúziel a aj dračia moc sama o sebe musela byť pekne divá. Ale všetko, čo robí Koščeja Koščejom, vychádza z toho, kým bol Volch, akým dilemám čelil a aké rany si niesol.

"comes back wrong", what a hot trope. incredibly sexy.

Keby Rogan dosiaľ žil. Našťastie Krutomor zahodil do rieky a odobral sa k Morene, takže nemusí riešiť takéto somariny.

hate taking my stupid cursed blade through TSA, it always sets off the metal detector and some idiot always tries to take it off its scabbard and gets their soul stolen

Trošička recesie zo starého černokňažníckeho fb profilu. Goryvlad spoza nákladu vrčí, že je to posledný raz, čo striehnu na obludu prezlečení za vidieckeho kupca so slaboduchým panáčkujúcim psom a Rogan odpovedá, že ak nechce, aby aj jeho kožuch skončil namočený v soli a octe, nech ráči zmĺknuť a strážiť. :D

Čávo je jeden z tých obligátnych čiernovlasých hrdinov, akurát z konca 8. storočia, keď sa ešte len zrútil Avarský kaganát a slovanské kniežactvá na Nitre a Morave začali vzmáhať. S Avarmi bojoval z pomsty za zmasakrovanú rodinu (zdravíme Kornela) a potom zistil, že si ho nárokuje jedno božstvo ako splnomocnenca vo fyzickom svete. K výbave patril hovoriaci vlčí sprievodca zo záhrobnej svorky a čarodejný meč, v ktorom je zakliaty ohnivý bes (viz červené planúce okále), čo spáli každého, kto sa ho dotkne a nevie ho ovládnuť. Černoboh primárne potreboval dať po papuli Belbohovi a jeho uctievačom (na úkor zvyšku panteónu ukradnuté uctievanie a koncentrované skazonosné svetlo + krvilačné tyranské plány). Ale do kompetencií jeho polobožských potomkov a splnomocnencov spadá aj taká "deratizátorská" činnosť ako zo Sapkowského Zaklínača, takže popri hlavnej trilógii vyšli ešte kdejaké menšie a väčšie príbehy, kde proste rieši nadprirodzené problémy, kam len príde. V rámci univerza už Rogan zomrel, ale keď na jeho vlastnom fiktívnom profile na fb vyskočí takýto photoshop, tak nie je o čom. Rogan na Kopaniciach pred poldruha storočím lapá potvory v prevleku za garbiara a jeho zvierací spoločník Goryvlad sa pajedí, že sa nemôže plne besovlkovsky realizovať.

Rogan by samozrejme Goryvladovi nič neurobil, ale občas je naň tých mudrlantských komentárov skrátka priveľa. :D

Sprievodná ilustrácia od Michala Ivana

Trošička recesie zo starého černokňažníckeho fb profilu. Goryvlad spoza nákladu vrčí, že je to posledný raz, čo striehnu na obludu prezlečení za vidieckeho kupca so slaboduchým panáčkujúcim psom a Rogan odpovedá, že ak nechce, aby aj jeho kožuch skončil namočený v soli a octe, nech ráči zmĺknuť a strážiť. :D

Rogan, o ktorom sa Ďuro vyjadril, že najviac zapadá do jeho predstavy Bohdana. Goryvlad samozrejme chýbať nesmel. Autor - Michal Ivan

A tento zas Roganuje.

Autor kartičky - eaterbuf Autor obrázku - Michal Ivan

tento cápek Jarošuje

S niečím takýmto by sa človek mohol stretnúť na cestách s Roganom. Prípadne aj v príhodách Sviatoslavových družiníkov. (Žeby námet na fanfikciu? ;) )

MYTICKÁ ZVÍŘATA - vystupovala ve vyprávěních Slovanů v obdobné míře jako u jiných národů a plnila zde různé speciální úlohy. V období avarsko-slovanské symbiózy se zvláštní oblibě těšil gryf - čtyřnohé zvíře s křídly a orlím zobákem. Bývá vyobrazen samostatně v loveckých scénách a také v boji s hadem, který v tomto případě symbolizoval zlo. Přestože víme, že tento dualistický motiv je íránského původu, není jisté, zda význam celého výjevu byl ve střední Evropě týž. Ve stejné době (8. století) byl vyobrazen čtvernožec s lidskou hlavou na nákončí z Pohořelic na Moravě*. Bohužel nevíme, jak byl takový tvor nazýván a proč na něm jiný bájný okřídlený tvor jezdil. Gryf byl často zobrazován i v mladší době, v Bulharsku 9. až 11. stol., na Rusi v 11. a 12. století. Stejně často vystupoval i Senmurv (okřídlený pes) - posel, ztotožňovaný většinou s východoslovanským Simarglem. Vzhledem ke značné míře stylizace při ztvárnění zvířat lze někdy obtížně odlišit bájného tvora od stylizovaných skutečných tvorů. Zjevná je inspirace jiným, většinou pozdně antickým či íránským prostředím. ~ MYTHICAL ANIMALS - appeared in the stories of the Slavs to a similar extent as in other nations' and performed various special roles here. In the period of Avar-Slavic symbiosis, the griffin - a four-legged animal with wings and an eagle's beak - was particularly popular. He is depicted separately in hunting scenes and also in a fight with a snake, which in this case symbolized evil. Although we know that this dualistic motif is of Iranian origin, it is not certain whether the meaning of the whole scene was the same in Central Europe. At the same time (8th century) a quadruped with a human head was depicted on nákončí (part of belts of Great Moravian elite) from Pohořice in Moravia*. Unfortunately, we do not know what such a creature was called and why another mythical winged creature rode it. The griffin was often depicted even later, in Bulgaria in the 9th to 11th centuries, in Russia in the 11th and 12th centuries. Senmurv (winged dog) - a messenger, mostly identified with the East Slavic Simargle - appeared just as often. Due to the considerable degree of stylization in the depiction of animals, it is sometimes difficult to distinguish a mythical creature from stylized real creatures. Inspiration from other, mostly late antique or Iranian environments is obvious.

Encyklopedie slovanských bohů a mýtů ~ Encyclopedia of Slavic Gods and Myths (Naďa & Martin Profantovi)

* See: below