Kornelbathory - Tumblr Posts

Kornel Báthory a Stepan Voronin zo série Kapitán Báthory. Kornel je zjavne čerstvo vyslobodený z otroctva (veslovať v osmanskej lodi sranda nenije), inak totiž zvykne mať na hlave uhorský novoveký vrkoč. Autor - Martin "Cuco" Luciak

Kornel a Ileana Ronayová, aka Kanli Kurt.

Cvičný duel Kornela a Johanna Walthera, veliteľa nemeckých kyrysníkov, pretože obliehanie Nových Zámkov (Ujvár) si treba nejako skrátiť. Autor - Martina "Agama" Zrostlíková

Presne. Dokonalá rovnováha.

I think we, as a civilisation, should go back to fighting our wars with swords and bows. i think it would make the world a lot better.

Poviedka vo vydaní Fantázie z 2002, alebo doby, keď Hrdlorez s mečom na chrbte ešte nebol Jaroš na voľnej nohe, ale vznikajúci Kornel s priezviskom Bóry a bez Stepana Voronina po boku. Z poviedky neskôr vznikla poviedka Pekelníci v zbierke Kámen a krev.

Zásadovosť nad zlato, indeed. :D A Brána Irkally a Železný polmesiac v skratke. Hradba západu tiež, akurát už čisto z perspektívy Forgáča a spol. AJ Zrínsky v Diablovej pevnosti mu len márne podstrkoval vyšší titul a majetky čáva, čo upadol do nemilosti. A všetky Kornelove problémy začali práve tým, že kašľal na rozkazy vyšších dôstojníkov a vyrazil na zakázaný šermiarsky duel. Ale s Voroninum mu to klapalo. A vlastne aj s Evliyom, keď sa stretli na Balkáne a dočasne spojili sily proti okultným paskudám. Možno je lepší výraz "chronický problém s autoritou". Aj iným príde, že sa to tak trocha týka väčšiny Ďurových protagonistov? :D

Evliya: Aká je tvoja najväčšia charakterová vada?

Kornel: Hm… Asi neochota spolupracovať.

Evliya: Fajn. Môžeš uviesť aj nejaký príklad?

Kornel: Nie.

Ok, I do feel like elaborating. Znovuzrodenie by sa dalo odstupňovať. Najdoslovnejšie je v Černokňažníkovi. Rogan fakticky zomrel hneď v prvej knihe, ale Černoboh si vydupká jeho návrat vo vlastných službách. Rogan sa zobúdza s pohotovejšími reflexami a ostrejšími zmyslami (štandardná výbava čarami nasiaknutých jedincov v Červenák-verse). Inak je to ale stále on. Ak je niečo, čím sa Rogan vyznačuje, tak je to vysoká osobnostná odolnosť. Vhodíš ho do sveta kúziel a bohov? Aj tak má svoj úsudok a odvráva. Ak niečo robí, tak nie preto, že mu prikázali, ale pretože v tom vidí zmysel. K získanej magickej moci sa neupína. Využíva ju ochotne, bez štítivosti, ale keď ju dočasne stratí, iba mykne plecom a obyčajné smrteľníctvo si takmer vychutnáva. A čo sa ochoty žiť týka, tú tiež našiel nezávisle. Potom je tu Kapitán Báthory v skôr fyzickom zmysle. Kornel na svoje zranenia však zomrel iba takmer a židovský uzdravovací rituál podstúpil až po vystrábení sa z najhoršieho. Získal v ňom spirituálneho spolujazdca, istého drakobijcu, a všetko s ním súvisiace ho znervózňuje - či už ide o vnímanie spirituálnej sféry, novú dravosť pridanú k jeho vlastnej bojovnosti, alebo fakt, že táto dravosť sa páči jednej doslova zvlčilej potvore v ľudskej koži. Myslím, že tieto novoty by s veľkým presvedčením nazval "wrong". Jeho osobnosť to však prakticky nezasiahlo a rozhodnutie byť lepším otcom spravil ešte pred podstúpením rituálu a vytrval pri ňom aj po stratení puta s duchom z legiend. Najviac by sa dalo špekulovať nad schopnosťou vysporiadať sa s násilím a energicky napredovať, pretože v Železnom polmesiaci a prvej polovici Hradby západu zažíva menšiu krízu a aj Kanli Kurt (zvlčilá potvora) si všimla, že to čosi, čo ju na ňom tak priťahovalo, v sebe už Kornel nemá. Bohatier je rostodivný. Viacero postáv pracuje s motívom kutej a kalenej ocele. Iľja nad hrobom nebol, iba začínal celkom nový život so stratou zázemia a oslobodením od mrzáckej kliatby, potom opäť po naplnení úlohy, ktorú mu určil Perun. Volch na druhej strane... Fyzicky prežil zhltnutie drakom, ale motív ako taký je to veľmi smrtný, spolu so zlomením jeho žezla a stratením spojenia s dedičným čriepkom Zirnytrinej šupiny. Podlomený zdravotne a otrasený zlyhaním, ak bol ešte stále Volchom po vytiahnutí zo Zilantových útrob, po dvoch mesiacoch hladovacej samotky v tme spestrenej magickým nátlakom na diaľku ním už nie je. Zrodil sa Koščej - zajatec v povolžskom dialekte, ktorého nemožno zlomiť v poslušného otroka a ktorý sa nezmieri s ničím menším, než získaním najväčšej moci na svete, aby to bol on, kto spúta ostatných a nie naopak. Svoj čriepok šupiny opäť nájde, spojí ho so zvyšnými a z človeka sa stáva faktickým besom žijúcim z krvi a duší svojich obetí. Finálna transformácia nastáva po uväznení v olovenej truhle a utopení v Done. V tej chvíli zomiera aj Koščej a z rieky vylieza besniaci živel bez mena, dračia sila označená za boha vo fyzickej podobe. Iľja musí tnuť dva razy - najprv aby zlomil túto moc a potom aby zabil toho, kto bol jej schránkou. Na celej veci je zaujímavé, že v texte sa opakovane spomína, že už nie je tým, kým býval, že zo starého ja v ňom neostalo nič. Vravia to ostatní, vraví to on sám a čitateľ súhlasí, že je načisto vymenený. Ale zároveň sa v tom všetkom dá vystopovať istá kontinuita, spoločné korene. V opakovanom zostupe do okov a temnoty, v pretrvávajúcej fixácii na otroctvo, drobných charakterových črtách, fixácii na jadro (knieža) a celistvosť (družina) kyjevskej moci. Pretože Volchova/Koščejova minulosť je minulosťou otroka slúžiaceho synovi práve tej ženy, čo mu ako dieťaťu všetko vzala, lebo mu vrátil slobodu a rodinné dedičstvo. Pretože hlad po ľudskej krvi je návratom k tradičným obetiam prinášaným drakom, ktoré Volch po smrti svojho predchodcu zavrhol. Pretože na ideály nezabudol, ale v ne stratil vieru. Zirnytrina šupina bola nasiaknutá množstvom temných kúziel a aj dračia moc sama o sebe musela byť pekne divá. Ale všetko, čo robí Koščeja Koščejom, vychádza z toho, kým bol Volch, akým dilemám čelil a aké rany si niesol.

"comes back wrong", what a hot trope. incredibly sexy.

Hmm... Zweihänder je nemecko-švajčiarska žoldnierska tradícia, zbraň slávnych landsknechtov - dobrý v kombinácii s pikami a halapartňami pri odrážaní inej pešiackej pikanierskej formácie, alebo jazdeckého útoku. Uhorsko bolo trochu iný, do seba uzavretý svet. Skrz Korvína existoval istý kontakt na Taliansko (manželka Beatrice Aragónska/Neapolská prispela), potom prišli Jagelovci so svojou väzbou na Poľsko. Ech, celkovo to bolo veľmi V4 obdobie, kedy jedna dynastia zastrešovala Uhorsko, Poľsko aj Česko, pričom Česko tradične spadalo pod nemecký okruh, ostatne český kráľ bol jeden z kurfirstov - elity hlasujúcej o cisárovi, lenže s prepuknutím husitského povstania sa dostalo do podobnej izolácie voči západu ako v súčasnosti Rusko. A ani Jiří z Poděbrad s tým veľa nespravil. Mám za to, že až za ďalších generácii sa kontakty začali obnovovať (a keďže bolo na čo nadväzovať a luteránstvo malo isté styčné body s bratrskou církví). Ale späť k uhrom a následnej zastrešovateľskej dynastii - Jagello sa z nedostatku iných možností zaplietol s Habsburgovcami, ale už vtedy začínalo panovať isté podozrievavé napätie voči západným susedom. Uhorská šľachta lipla na svojich povoľných pomeroch a vlastnej tradícii. Nechceli, aby im do toho kecali nejakí puntičkárski rozťahovační Rakúšania. Preto pochybujem, že by uhorský biskup v roku pána 1526 do boja niesol zwei. Saský mešťan niekde zo Spiša, či od Šoprone možno, ale uhorský biskup z urodzeného miestneho rodu skôr nie. Kornel vraví, že už vtedy, za prapredka Gregora, čo ho od umierajúceho biskupa dostal, to vraj bola starina. Asi nejaká rodová pýcha, alebo také niečo. Zwei v tom čase nebol zastaralý, mal skôr svoju zlatú éru (žoldnierska zbraň, nie rytierska). Môžem sa mýliť, v archeo nálezoch a všakovakých hradných zbierkach som sa nehrabala, ale zmysel mi to dáva takto. Estoc na druhej strane je starší, ešte zo 14. storočia, čiže nejaký raný exemplár by sa v 16. už za prežitok čias dávno minulých považovať dal. Bol bežný aj v Poľsku. Čo tiež nie je Uhorsko, ale je to menej priepastné. A používal sa aj pri love, známej to panskej kratochvíli. Nie je až tak ťažký ako najťažšie zweihändery (4 kg), ale aj horná hranica 2,5 kg (častejšie tie 2 kg) je dosť. Normálne obojručné prakticky neprekračujú 2 kg a rapieri sa držia okolo 1 kg a aj ťažšie široké schiavony sú s hmotnosťou len kúsok nad. Zároveň je určený primárne na bodanie, taká tuhá hrubšia oceľ, kdežto o Gregorovom Turkobijcovi sa tradovalo, že ním postínal sto Osmanov. Kornel ním pri vyháňaní tiež stína, akurát pre dlhé lapanie prachu už nereže hladko. Ale váha je váha, takže nemusí byť nutne extra ostrý. Ono mi to celé pripomína Podbipietu s tým jeho starým teutonským rytierskym haraburdím od Grunwaldu, ktorým hodlal zoťať troch mohamedánov naraz. Neprekvapilo by ma, keby práve on stál za zrodom dedičnej ozruty zvanej Turkobijca. Takže môj finálny verdikt je, že Báthoryovci od Schemnitzu mali na stene presne taký typ obojručenky ako bol Podbipietov Zerwikaptur, ale nevylučujem, že tá naštrbená čepeľ mohla patriť do skupiny estocov, šanca je na to slušná.

My collection of swords, from a few years back, I think 2021? A swordtember collection.

Kornel: Ty, Stepan, pripomeň mi - ako sa obvykle dostávame z takýchto malérov?

Voronin: Nijak. My len vyrobíme ešte väčší, ktorý zruší ten prvý.

Koláže vytvorené k Dobrodružstvám kapitána Báthoryho.

1 - Kornel Báthory 2 - Stepan Voronin 3 - Evliya Čelebi 4 - Ileana Ronayová 5 - Sándor Szilárd

Zdroj - Ďuro Červenák Fans na facebook.com

Adam Forgáč - "To ste tak drzý ku každému?!" Kornel - "Hej." Kornel - "Nenahovárajte si, že ste nejak výnimočný."

Kornel: Listen, kid...

Sandor: Please, call me Sandor.

Kornel: I’d really rather not. If I named you, I could get attached.