Dobrodrustv Kapitna Bthoryho - Tumblr Posts
Kornel Báthory a Stepan Voronin zo série Kapitán Báthory. Kornel je zjavne čerstvo vyslobodený z otroctva (veslovať v osmanskej lodi sranda nenije), inak totiž zvykne mať na hlave uhorský novoveký vrkoč. Autor - Martin "Cuco" Luciak
Cvičný duel Kornela a Johanna Walthera, veliteľa nemeckých kyrysníkov, pretože obliehanie Nových Zámkov (Ujvár) si treba nejako skrátiť. Autor - Martina "Agama" Zrostlíková
Zásadovosť nad zlato, indeed. :D A Brána Irkally a Železný polmesiac v skratke. Hradba západu tiež, akurát už čisto z perspektívy Forgáča a spol. AJ Zrínsky v Diablovej pevnosti mu len márne podstrkoval vyšší titul a majetky čáva, čo upadol do nemilosti. A všetky Kornelove problémy začali práve tým, že kašľal na rozkazy vyšších dôstojníkov a vyrazil na zakázaný šermiarsky duel. Ale s Voroninum mu to klapalo. A vlastne aj s Evliyom, keď sa stretli na Balkáne a dočasne spojili sily proti okultným paskudám. Možno je lepší výraz "chronický problém s autoritou". Aj iným príde, že sa to tak trocha týka väčšiny Ďurových protagonistov? :D
Evliya: Aká je tvoja najväčšia charakterová vada?
Kornel: Hm… Asi neochota spolupracovať.
Evliya: Fajn. Môžeš uviesť aj nejaký príklad?
Kornel: Nie.
Šaška
Dnes si na paškál beriem železo, ktorým sa oháňal Stepan Voronin.
Vyzerať mohla nejako takto.
Keby však Stepan nepochádzal z kozáckej pevnosti na brehoch Donu, ale z horských údolí Kavkazu, mala by skôr túto podobu.
Rozdiel je v rukoväti - zahnutej a zakončenej malým hákovitým zašpicatením s očkom, alebo rovnej a sploštenej s masívnejšou hlavicou. Okrem toho kaukazská šaška je dlhšia a ľahšia, s menej vysunutým ťažiskom.
A je to práve Kaukaz, kde sa táto zbraň zrodila. Jej názov je odvodený z Adygejčiny/západnej čerkeštiny a znamená dlhý nôž. Čo je pomerne výstižné, keďže šlo o jednosečné zbrane bez záštity s celkovou dĺžkou 80-105 cm. Hmotnosť sa pohybovala okolo 1 kg. Jej najstaršie vyobrazenia nachádzame v Gruzínsku, datované do 17. storočia, najstaršia písomná zmienka je z 1747. Kvôli prekladateľským zmätkom panovalo presvedčenie už o skoršom písomnom zázname, ale považuje sa za vyvrátené. Ďuro s jej chýrnosťou v Kornelovej dobe vlastne troška švindľuje. Je to však dosť na tesno, aby nebolo nemožné, že si ju Stepan osvojil.
(Čerkesie v 1450 a 1750)
Kozácke skupiny operujúce vo východoeurópskej nížinatej stepi ich prevzali od Kaukazských horalov a ďalej prispôsobovali svojím potrebám.
Tie spočívali v boji z konského chrbta, vo výpadoch, pri ktorých nebola dôležitá ochrana, ale rýchly tvrdý úder umožnený ťažiskom priamo v čepeli (niekedy aj ťažším obojstranne (false edge) zaostreným hrotom), v ľahkom úchope, prudkých zmenách smeru a voľnom narábaní s čepeľou počas rýchlej jazdy, v sekaní celým ostrím od špičky po rukoväť, v prehadzovaní z ruky do ruky podľa vývoja boja (u niektorých iných zbraní sú rukoväte striktne pravoruké).
Čím sa líši od klasickej šable?
Tá je síce takisto jednobritá a zahnutá, ale má záštitu, v ktorej sa sústredí aj ťažisko - nie je určená k divokému mávaniu na všetky možné strany za pohybu celého tela, ale k precíznym sekom vedeným rukou po užšie vymedzených dráhach. Zároveň pripúšťa výraznejšie zakrivenie čepele.
Výcvik v narábaní so šabľou je dlhší a náročnejší (koniec koncov, je to zároveň zbraň pre duelantov). Šaška je taktiež lacnejšia na výrobu a zachová si funkčnosť a povestnú vysokú údernosť aj pri nižšej kvalite. Ťažko ju odraziť. Boj možno rozhodnúť hneď prvým úderom.
(Napr. poľská karabela)
Ďalší vývoj
To prispelo k postupnému nahradeniu šable šaškou (respektíve presadeniu kríženca oboch zbraní) v masovej neskoro-novovekej armáde. Po preniknutí medzi kozákov, na Blízky východ, do Poľska a nemeckých dielní (Pasov, vlčia značka), sa totiž stala aj hromadne produkovanou štandardizovanou zbraňou celej Ruskej cárskej armády. Hlavne model z 1834 bol populárny. Manévre popísané v imperiálnych príručkách na jej používanie sa neraz líšia od tých, ktorými sa vyznačovala pôvodná tradícia, ale pri viacerých badať spoločný základ. Šašku si ponechala aj sovietska Červená armáda a to až do polovice 20. storočia, čím sa zo šašky stala najdlhšie užívaná sečná zbraň.
Väčšina zachovalých pôvodných kusov pochádza z 19. storočia a keby Stepan žil vtedy, možno by dokonca nosil silne pozmenenú šašku známu ako dragúnska. (Až sa človek zamýšľa, či ju stále možno volať šaškou, no kým rukoväť je dragúnska, čepeľ ostala šašková) (Áno, dragúnky mali aj v USA za občianskej vojny, jazdecká zbraň)
Zaujímavosti
Nosila sa podobne ako katana. To umožňovalo plynulý sek spolu s vytiahnutím. Dala sa zavesiť aj na plece. Zvykla sa kombinovať s blízkovýchodným nožom kiličom. Traduje sa, že vďaka vyššie zmieneným vlastnostiam čepele bolo možné jedným úderom protivníka aj sťať. Dosiaľ sa s ňou tancuje.
And some additional info here...
Keby niekoho zaujímalo niečo bližšie k historickej osobnosti spomenutej v Diablovej pevnosti...
(Diablova pevnosť, kapitola 9, strana 233)
Reading Aldous Huxley’s ‘The Devils of Loudun’ and just cackling so hard…..
Hmm... Zweihänder je nemecko-švajčiarska žoldnierska tradícia, zbraň slávnych landsknechtov - dobrý v kombinácii s pikami a halapartňami pri odrážaní inej pešiackej pikanierskej formácie, alebo jazdeckého útoku. Uhorsko bolo trochu iný, do seba uzavretý svet. Skrz Korvína existoval istý kontakt na Taliansko (manželka Beatrice Aragónska/Neapolská prispela), potom prišli Jagelovci so svojou väzbou na Poľsko. Ech, celkovo to bolo veľmi V4 obdobie, kedy jedna dynastia zastrešovala Uhorsko, Poľsko aj Česko, pričom Česko tradične spadalo pod nemecký okruh, ostatne český kráľ bol jeden z kurfirstov - elity hlasujúcej o cisárovi, lenže s prepuknutím husitského povstania sa dostalo do podobnej izolácie voči západu ako v súčasnosti Rusko. A ani Jiří z Poděbrad s tým veľa nespravil. Mám za to, že až za ďalších generácii sa kontakty začali obnovovať (a keďže bolo na čo nadväzovať a luteránstvo malo isté styčné body s bratrskou církví). Ale späť k uhrom a následnej zastrešovateľskej dynastii - Jagello sa z nedostatku iných možností zaplietol s Habsburgovcami, ale už vtedy začínalo panovať isté podozrievavé napätie voči západným susedom. Uhorská šľachta lipla na svojich povoľných pomeroch a vlastnej tradícii. Nechceli, aby im do toho kecali nejakí puntičkárski rozťahovační Rakúšania. Preto pochybujem, že by uhorský biskup v roku pána 1526 do boja niesol zwei. Saský mešťan niekde zo Spiša, či od Šoprone možno, ale uhorský biskup z urodzeného miestneho rodu skôr nie. Kornel vraví, že už vtedy, za prapredka Gregora, čo ho od umierajúceho biskupa dostal, to vraj bola starina. Asi nejaká rodová pýcha, alebo také niečo. Zwei v tom čase nebol zastaralý, mal skôr svoju zlatú éru (žoldnierska zbraň, nie rytierska). Môžem sa mýliť, v archeo nálezoch a všakovakých hradných zbierkach som sa nehrabala, ale zmysel mi to dáva takto. Estoc na druhej strane je starší, ešte zo 14. storočia, čiže nejaký raný exemplár by sa v 16. už za prežitok čias dávno minulých považovať dal. Bol bežný aj v Poľsku. Čo tiež nie je Uhorsko, ale je to menej priepastné. A používal sa aj pri love, známej to panskej kratochvíli. Nie je až tak ťažký ako najťažšie zweihändery (4 kg), ale aj horná hranica 2,5 kg (častejšie tie 2 kg) je dosť. Normálne obojručné prakticky neprekračujú 2 kg a rapieri sa držia okolo 1 kg a aj ťažšie široké schiavony sú s hmotnosťou len kúsok nad. Zároveň je určený primárne na bodanie, taká tuhá hrubšia oceľ, kdežto o Gregorovom Turkobijcovi sa tradovalo, že ním postínal sto Osmanov. Kornel ním pri vyháňaní tiež stína, akurát pre dlhé lapanie prachu už nereže hladko. Ale váha je váha, takže nemusí byť nutne extra ostrý. Ono mi to celé pripomína Podbipietu s tým jeho starým teutonským rytierskym haraburdím od Grunwaldu, ktorým hodlal zoťať troch mohamedánov naraz. Neprekvapilo by ma, keby práve on stál za zrodom dedičnej ozruty zvanej Turkobijca. Takže môj finálny verdikt je, že Báthoryovci od Schemnitzu mali na stene presne taký typ obojručenky ako bol Podbipietov Zerwikaptur, ale nevylučujem, že tá naštrbená čepeľ mohla patriť do skupiny estocov, šanca je na to slušná.
My collection of swords, from a few years back, I think 2021? A swordtember collection.
Kornel: Ty, Stepan, pripomeň mi - ako sa obvykle dostávame z takýchto malérov?
Voronin: Nijak. My len vyrobíme ešte väčší, ktorý zruší ten prvý.
Koláže vytvorené k Dobrodružstvám kapitána Báthoryho.
1 - Kornel Báthory 2 - Stepan Voronin 3 - Evliya Čelebi 4 - Ileana Ronayová 5 - Sándor Szilárd
Zdroj - Ďuro Červenák Fans na facebook.com
Ileana Ronay: Arson? Oh, you mean “crime brûlée”.
Dolepky
Ďalší návrat k zbraniam z Báthoryovského cyklu. Tentokrát strelným.
(Diablova pevnosť, kapitola 11, strana 275-6)
Ó áno, v dobách, kedy streľba spočívala v zdĺhavom nabíjaní po každom jednom výstrele, je zbraň s ktorou možno páliť dva razy za sebou, či už na ten istý cieľ, alebo úplne iný v opačnom smere, naozaj darom z nebies. Hlavne keď protivník čosi také vôbec nečaká.
Nejde o prvý kus na svete. Tie spadajú ešte do storočia predošlého a azda najslávnejšia je krásna slonovinou a zlatom zdobená 0,5 metrová a cez 2 kg vážiaca dvojhlavňová pištoľ s dvomi kolieskovými zámkami venovaná Petrom Peckom cisárovi Karlovi V v 1540. Šlo o naozaj náročnú konštrukciu a ozajstný dar pre najvyššie postaveného muža Európy. Kým kresadlová zámka sa vďaka lacnejšej výrobe, nižšej poruchovosti a menej náročnej údržbe počas 17. storočia stala široko dostupnou a kolieskové zámky vytlačila, dvojhlavňové zbrane sa začali hromadne vyrábať až v storočí 18. a 19. Slávu si vydobyli takéto brokovnice počas Sedem ročnej vojny v kolóniách na východe Nového sveta, bitke o Alamo počas Texaskej revolúcie, či v rukách moreplavca Jamesa Cooka. Ich sestry so spílenými hlavňami bolo počuť po celom Divokom západe. A predchodkyne perkusných howdah pištolí so sebou nosili lovci v Indii a Afrike. V Kornelovej dobe by ešte stále šlo o vzácnosť a majster, ktorého pracovnou náplňou bolo vyrábať takéto kusy, patril medzi ozajstnú špičku.
Na oficiálnom fb profile sa svojho času vynorila aj obrazová dokumentácia.
Ďuro čerpal z tejto publikácie.
Ja by som pridala ešte zopár slov z iných zdrojov.
Ako autor priznáva, je to jeden z prípadov, kedy si históriu trochu prispôsobil, keďže nizozemský vynálezca Ondro sa narodil roku 1648, takže v čase Diablovej pevnosti sa ešte len učil na nočník. O jeho mladosti sa mi nepodarilo nájsť nič, ale k jeho kariére sa viaže nejaký ten míľnik.
Celým menom Andreas Rheinhold Dolep, prezývaný aj "Holanďan", sa podľa viacerých zdrojov uchytil na dánskom kráľovskom dvore, kde slúžil princovi Jurajovi (Jørgenovi).
Dánsky trón zdedil jeho starší brat Kristián. Jurajovi bola pridelená úloha v upevňovaní anglicko-dánskej aliancie voči Nizozemsku. A tak sa v 1680 oženil s anglickou princeznou a neskôr kráľovnou Annou (k veľkej nechuti Viliama Oranžského, manžela jej staršej sestry Márie a rodeného Nizozemca). Nie je preto s podivom, že kráľovský choť zavítal aj na britskú pôdu, kde mu bol udelený titul vojvodu a neskôr aj veliteľa námorných síl. A z domoviny si so sebou priviedol aj početný sprievod, ktorého bol Dolep zjavne súčasťou.
Kým Juraj bol Viliamom vytlačený na okraj diania (čomu sa nijak dôrazne nebránil, uprednostňujúc jednoduchý domácky život), zrelý puškár čulo nadväzoval nové obchodné styky. Medzi jeho klientov patrili Phillip Howard z Charing Crossu v Londýne - veliteľ kráľovninho jazdeckého oddielu (Troops of Horse Guards), Browni z Blackburnu, William Legge - gróf z Dartmouthu, Kosimo III - veľkovojvoda Toskánska aj samotný anglický kráľ Karol II.
Vysokopostavení priatelia sa mu naozaj zišli, pretože sa dostal do maléru s predajom neodskúšaných zbraní. Na ich distribúciu totiž dozerala Puškárska spoločnosť (Worshipful Company of Gunmakers), jeden zo 111 livrejových korunou posvätených londýnskych cechovných spolkov, autorita s právomocou zhabať všetko, čo neprešlo ich schvaľovacou procedúrou. Voči Dolepovi sa stavali odmietavo, podľa jedného zdroja spor tkvel v zamestnávaní cudzincov. V 1686 si naň za faktické pristihnutie pri porušení zákona tvrdo došliapli. Trvalo dvanásť mesiacov, než ho z mastnej pokuty a sprievodných trampôt jeho konexie vysekali (pomohlo patriť na výplatnú pásku šéfa zbrojného predstavenstva koruny (Board of Ordnance)). No s obchádzaním kontroly neskončil a viaceré z jeho kúskov datovaných do neskorších rokov taktiež nenesú značku Puškárskej spoločnosti. Údajne si tak strážil výrobné tajomstvo.
Šťastie mu prialo a v 1691 podarilo obdržať titul trvalého čestného rezidenta (denization). V Anglicku sa aj oženil (Kostol sv Martina v Londýne) a zomrel (mestečko Barrow nad Soar), dosiahnuc vek 65 rokov. Jeho syn George Edward Dolep v remesle pokračoval.
(Princ Juraj, erb Puškárskej spoločnosti, miesto Dolepovej smrti)
Dolep rozvíjal zrýchlenú a viacnásobnú streľbu hneď v niekoľkých smeroch.
Medzi jeho chuťovky patrila mušketa s krátkou hlavňou, známa ako "blunderbass", masívna to ručnica s neveľkým dostrelom, zato rozšíreným otvorom, ktorý sa poľahky nabíja (užitočné za jazdy na koni, či v koči). V 17. storočí zažila rozmach (od civilistov, po námorníctvo, najväčšia priazeň u kočišov) a ustúpiť ju donútilo až storočie 19. a masová produkcia zbraní s vývrtmi (spresnenie mušky). Anglické pomenovanie je odvodené z holandčiny - "donderbus", alebo hromová nálož (bus - buxus - škatuľa). Na ostrovoch zaužívané "blunder" miesto správneho prekladu "thunder" sa zvykne vysvetľovať ako popis zmätku, ktorý takýto výstrel zvykol vyvolať. Mňa osobne by neprekvapilo ani to, keby takýmto pomenovaním Briti naznačovali, že je to zbraň pre tých, ktorí nevedia poriadne mieriť a zakopávajú aj o vlastné nohy. Mimoriadne široký rozptyl viacerých projektilov totiž v takých prípadoch padne vhod. Existovala aj menšia, pištoľová verzia, ktorou boli často vybavované jazdecké oddiely. Označovala sa ako "dragon" (jeden z predpokladaných pôvodov výrazu dragún) a dokonca aj bývala zdobená dračími motívmi. Ústie chrliace plamene a olovo dojmu napomáhalo. Exemplár - https://www.rockislandauction.com/detail/85/1257/andrew-dolep-brass-barreled-flintlock-blunderbuss
Okrem toho experimentoval so vzduchovkami. Síce náročnejšie na konštrukciu, no oproti vtedajším palným zbraniam mali niekoľko výhod. Vďaka využívaniu tlaku vzduchu miesto pušného prachu fungovali aj vo vlhkom počasí. Streľba a pomerne často i nabíjanie boli rýchlejšie než pri klasických palných spredu nabíjaných zbraniach. Hlaveň nebolo potrebné čistiť od zvyškov pušného prachu. Zároveň boli o trochu tichšie a výstrel nesprevádzal ohnivý záblesk, ani kúdol dymu, takže strelcovi ostal čistý výhľad a aj on sám zotrval menej nápadný. Najstarší dochovaný kus máme z 1580, v 17. a 18. storočí už šlo o pomerne rozšírenú hračku, populárnu hlavne na poľovačkách. Postupne sa stala aj výbavou špecializovaných vojenských oddielov. Dolep sa zrejme rozhodol, že to nie je dostatočná výzva, pretože skonštruoval rovno pušku s kombinovaným strelným mechanizmom. Doložený kus má panvičku s vývodom ústiacim do hlavne netypickým pre zbrane vzdušné, zato typickým pre palné. K skrutkovateľnému guľatému mosadznému rezervoáru na stlačený vzduch patrí aj mosadzno-drevená pumpička. Cieľom týchto a pažbových rezervoárov bolo uskladniť dostatok vzduchu na hneď niekoľko výstrelov. Pri panvičke je ešte jedna súčiastka, ktorej účel nie je známy. Nie je vylúčené, že k nej patril ešte nejaký odnímateľný komponent, ktorý sa stratil.
Exemplár - https://www.rockislandauction.com/detail/86/221/combination-flintlock-and-ball-reservoir-air-gun-by-dolep
Ďalšou z vychytávok v jeho repertoári boli zadovky. Zbrane pýšiace sa mechanizmom známym ako "breech loading", spočívajúcim v tom, že hlaveň je odklápacia a istená záverom. Zbraň teda možno nabíjať zozadu miesto spredu a nestrácať čas s nejakým zasúvaním projektilov za pomoci nabijaku. Najstaršie exempláre zadoviek sú niektoré experimentálne delá zo 14. a 15. storočia. V 16. storočí máme doloženú už aj ručnú zbraň, u anglického kráľa Henricha VIII, ktorý ju nosieval na poľovačky. Ale dobou plošného rozšírenia je až storočia 19. s nábojmi, ktoré majú vlastnú prachovú nálož. V storočí 17. by ešte stále šlo o luxusný artikel a ich konštruovanie, účinné uzatváranie proti zadnému úniku spalín (či iným trampotám) a dosiaľ vysoká zachovalosť svedčia o Dolepovej nadpriemernej zručnosti. Táto konkrétna má navyše zásobník pušného prachu na tri až štyri výstrely, takže za vyššie uvedeného zrýchleného nabíjania umožňuje čosi blížiace sa súvislej paľbe.
Exemplár - https://www.poulinauctions.com/very-fine-and-extremely-rare-circa-1690-cartridge-breech-loading-flintlock-magazine-primed-holster-pistol-by-the-esteemed-andreas-reinhold-andrew-dolep-of-london/
A napokon kúsok, ktorý je tak trocha na polceste k revolveru. To, čo si zvykneme predstaviť pod pojmom revolver, je výtvor Samuela Colta, ktorého prvý patentovaný model (colt paterson, 1836) mal hlaveň s vývrtmi a päťkomorový samotočivý bubnový zásobník na západku (proti točeniu v nesprávnom smere). Predchádzali mu rôzne ručne otáčané niekoľkohlavňové "koreničky" s pôvodom v luntových (zapaľovanie na tlejúci knôt) viachlavňových ojedinelých experimentoch z 15. a 16. storočia a už trochu hromadnejšie vyrábaných kresadlovkách prevažne podľa vzoru Nock, prípadne Segallas zo storočia 18. Dolep to ešte v tom 17. skúsil s takouto zadovkou vybavenou trojkomorovým zásobníkom. Keďže zásobník je spojený a hlavňou a otáčajú sa spoločne, ústie hlavne je zdobené troma listami, každým presne v línii pohľadu. Otáčanie je tak ako pri neskorších koreničkách manuálne. Exemplár - https://www.bonhams.com/auctions/13738/lot/93/
Najčastejšie spomínaná publikácia Great British Gunmakers 1540-1740 od W. Keith Neala a D.H.L. Backa vraj obsahuje hneď deväť príkladov Dolepových výtvorov a internet s aukčnými webmi a nadšeneckými blogmi za ňou nezaostáva, takže komu sa máli, môže vyraziť pátrať po ďalších.
Ja som už ale svoj zásobník vystrieľala a túto sondu do nizozemského puškárskeho umenia uzatváram.
Adam Forgáč - "To ste tak drzý ku každému?!" Kornel - "Hej." Kornel - "Nenahovárajte si, že ste nejak výnimočný."
Kornel: Listen, kid...
Sandor: Please, call me Sandor.
Kornel: I’d really rather not. If I named you, I could get attached.