A Aby Som To Zakotvila V Texte...

A aby som to zakotvila v texte...

(Krv prvorodených, kapitola 15, strana 208)

Niečo mi hovorí, že to "vždy som tušil" sa aj prejavovalo dávno predtým, než Bohdan zdrhol k armáde. Že ak aj to o posadnutí démonom zaznelo nahlas až toho dňa v Daliborke, náznaky podozrenia viseli v ovzduší ako pach rozkladu po celú dobu. A Bohdan počul nevyslovené, vyrastal s tým, že nielen, že celý ich dom je na cti znížený, ale on sám je čiernou ovcou ešte aj na takom mieste. Že otec v ňom vidí to, čo v kriminálnikoch, ktorým pri dotieravom výsluchu mliaždia prsty, pred hučiacim pohŕdavým davom trhajú kusy tela a lámu kosti. A potom sa toto podozrenie v noc jeho úteku zjavne potvrdilo.

Čo za dieťa Bohdan bol a presné pomery života v katovni poznajú len Jarošovci a možno tamojšia čeľaď.

Stein vie len toľko, že Bohdan neznáša cudzie dotyky, je poctivý pobočník, no nesie si so sebou temnú minulosť a jeho otec, ktorý o svojom synovi verejne vyslovil niečo takéto, sa ho na konci pražského prípadu definitívne zriekol. To považuje za natoľko vážnu vec, aby notárovi oznámil, že aj napriek morovej nákaze ostávajú v Prahe, kým sa Bohdan nevylieči, pretože sú jeho jedinou rodinou (Krv prvorodených, strana 261). Niečo, čo považuje za posvätné (Krv prvorodených, strana 57).

Stein má zopár vlastných zaujímavých skúseností.

(Anjel v podsvetí, kapitola 14, strana 183-4)

Okrem toho, že aj Václav Jaroš sa po smrti manželky odmietal oženiť, až kým nestretol Markétu (Krv prvorodených, strana 221)... Máme tu ďalšieho strohého prísneho otca. Stein tiež z domu odišiel a pridal sa k armáde, akurát menej dramaticky - kvôli žene, ktorá ho nechala pre jeho vlastného brata (Anjel v podsvetí, strana 145) a nie pre neúmyselné zabitie. Odvtedy sa s príbuznými stretol len pár krát. Rodná rodina bola trochu bezútešná (Anjel v podsvetí, strana 144). Tá, ktorú si on sám založil s Magdalénou (a náramne by ma zaujímalo, ako sa zoznámili) je podstatne harmonickejšia. A potom ju trocha rozšíril, keď vyhlásil, že pri pohľade na Bohdana má tak trocha pocit, akoby sa díval na syna (Les prízrakov, strana 186).

Myslím, že sa v ňom trocha vidí. Že mu chce dať to, čo sám tak celkom nemal. Že sa rozhodol byť tým, kto trpezlivo sedí vedľa vrčiaceho hafana z útulku. Chce ho nejako meniť? Záleží mu na istých štandardoch, no snaží sa mať pochopenie a vedľa notára a teraz už seržanta sa aj stal o niečo pružnejšie zmýšľajúcim človekom.

Ale Bohdan má na to trochu iný názor. Cue ťahanice v Kremnici.

i love when characters get angry when they're frightened. shelter dog characters. i love when they bite, not able to tell the difference between a hand that feeds and a hand that strikes. there is no difference. a hand is a hand is a fist. i love characters that are deemed unadoptable. unlovable.

and i love when someone loves them. i love when someone sits with them, patient. they don't flinch at the snarling and snapping. they're not trying to fix it—there's nothing to be fixed. this is you, all of you, and ill wait. because one day, one day you'll take the treat. go on, draw my blood. spit and curse and rage. you're safe with me. one day, you'll feel safe with me.

And sometimes they might be able to tell the difference, but...

A) That does not make unease and tension go away and so they insist on distance.

B) They don't have a smoking clue how to receive it.

Maybe it leaves them numb and at loss of reciprocal response. Maybe it goes further and something in them rises irrate and defensive, like a nausea cramping your stomach when you, a lactose intolerant, drink a bit of milk.

The very care and gentleness seem revolting, puts them on spot and unbalances. It is wrong to accept, or they're gonna ruin it at some point, they will have to bend backwards and it will chafe, it doesn't make sense, or thousand other things. They are unlikable, undeserving, dangerous, let-downs, deceivers, also not interested in getting indebted and tied up in expectations. To them this affectionate offer is more of a demand or annoyance. Beside being callous and indifferent by nature (yes, that exists), this reaction, especially distress, can be result of distant to neglectful or alternatively too intrusive upbringing. Of having to self-sooth and/or being always the bad one. Parents and kids too different from each other. Or too similar. And possibly too haragued by external circumstances, possibly being in some funk. Avoidant attachment style, but more extreme version. Maybe waaay more extreme version. Shelter dogs give fearful-avoidant vibe which is wack to deal with by the way. And this is more stable, but might be approaching the tresshold of f-a.

And someone might grow up in such a household and still become a fairly open affectionate individual (there are genes, other close relationships, out-of-home environment, one's status/place in the world, strong formative experiences, later finding really compatible company...). And someone else might become really closed off. Combination with brain wiring and biochemistry of not average variety can spice things up too.

And some might crave it deep down, but the push-pull between reawakend yearning and deep-entrenched protective counter-reaction is akin to very seams of one's self being ripped apart.

And some others might be divorced from it to the point of permanent aloof state. They are as good as feral. Not rabid (at least not neccessarily). But feral all the same.

i love when characters get angry when they're frightened. shelter dog characters. i love when they bite, not able to tell the difference between a hand that feeds and a hand that strikes. there is no difference. a hand is a hand is a fist. i love characters that are deemed unadoptable. unlovable.

and i love when someone loves them. i love when someone sits with them, patient. they don't flinch at the snarling and snapping. they're not trying to fix it—there's nothing to be fixed. this is you, all of you, and ill wait. because one day, one day you'll take the treat. go on, draw my blood. spit and curse and rage. you're safe with me. one day, you'll feel safe with me.

Zásadovosť nad zlato, indeed. :D A Brána Irkally a Železný polmesiac v skratke. Hradba západu tiež, akurát už čisto z perspektívy Forgáča a spol. AJ Zrínsky v Diablovej pevnosti mu len márne podstrkoval vyšší titul a majetky čáva, čo upadol do nemilosti. A všetky Kornelove problémy začali práve tým, že kašľal na rozkazy vyšších dôstojníkov a vyrazil na zakázaný šermiarsky duel. Ale s Voroninum mu to klapalo. A vlastne aj s Evliyom, keď sa stretli na Balkáne a dočasne spojili sily proti okultným paskudám. Možno je lepší výraz "chronický problém s autoritou". Aj iným príde, že sa to tak trocha týka väčšiny Ďurových protagonistov? :D

Evliya: Aká je tvoja najväčšia charakterová vada?

Kornel: Hm… Asi neochota spolupracovať.

Evliya: Fajn. Môžeš uviesť aj nejaký príklad?

Kornel: Nie.

Ok, I do feel like elaborating. Znovuzrodenie by sa dalo odstupňovať. Najdoslovnejšie je v Černokňažníkovi. Rogan fakticky zomrel hneď v prvej knihe, ale Černoboh si vydupká jeho návrat vo vlastných službách. Rogan sa zobúdza s pohotovejšími reflexami a ostrejšími zmyslami (štandardná výbava čarami nasiaknutých jedincov v Červenák-verse). Inak je to ale stále on. Ak je niečo, čím sa Rogan vyznačuje, tak je to vysoká osobnostná odolnosť. Vhodíš ho do sveta kúziel a bohov? Aj tak má svoj úsudok a odvráva. Ak niečo robí, tak nie preto, že mu prikázali, ale pretože v tom vidí zmysel. K získanej magickej moci sa neupína. Využíva ju ochotne, bez štítivosti, ale keď ju dočasne stratí, iba mykne plecom a obyčajné smrteľníctvo si takmer vychutnáva. A čo sa ochoty žiť týka, tú tiež našiel nezávisle. Potom je tu Kapitán Báthory v skôr fyzickom zmysle. Kornel na svoje zranenia však zomrel iba takmer a židovský uzdravovací rituál podstúpil až po vystrábení sa z najhoršieho. Získal v ňom spirituálneho spolujazdca, istého drakobijcu, a všetko s ním súvisiace ho znervózňuje - či už ide o vnímanie spirituálnej sféry, novú dravosť pridanú k jeho vlastnej bojovnosti, alebo fakt, že táto dravosť sa páči jednej doslova zvlčilej potvore v ľudskej koži. Myslím, že tieto novoty by s veľkým presvedčením nazval "wrong". Jeho osobnosť to však prakticky nezasiahlo a rozhodnutie byť lepším otcom spravil ešte pred podstúpením rituálu a vytrval pri ňom aj po stratení puta s duchom z legiend. Najviac by sa dalo špekulovať nad schopnosťou vysporiadať sa s násilím a energicky napredovať, pretože v Železnom polmesiaci a prvej polovici Hradby západu zažíva menšiu krízu a aj Kanli Kurt (zvlčilá potvora) si všimla, že to čosi, čo ju na ňom tak priťahovalo, v sebe už Kornel nemá. Bohatier je rostodivný. Viacero postáv pracuje s motívom kutej a kalenej ocele. Iľja nad hrobom nebol, iba začínal celkom nový život so stratou zázemia a oslobodením od mrzáckej kliatby, potom opäť po naplnení úlohy, ktorú mu určil Perun. Volch na druhej strane... Fyzicky prežil zhltnutie drakom, ale motív ako taký je to veľmi smrtný, spolu so zlomením jeho žezla a stratením spojenia s dedičným čriepkom Zirnytrinej šupiny. Podlomený zdravotne a otrasený zlyhaním, ak bol ešte stále Volchom po vytiahnutí zo Zilantových útrob, po dvoch mesiacoch hladovacej samotky v tme spestrenej magickým nátlakom na diaľku ním už nie je. Zrodil sa Koščej - zajatec v povolžskom dialekte, ktorého nemožno zlomiť v poslušného otroka a ktorý sa nezmieri s ničím menším, než získaním najväčšej moci na svete, aby to bol on, kto spúta ostatných a nie naopak. Svoj čriepok šupiny opäť nájde, spojí ho so zvyšnými a z človeka sa stáva faktickým besom žijúcim z krvi a duší svojich obetí. Finálna transformácia nastáva po uväznení v olovenej truhle a utopení v Done. V tej chvíli zomiera aj Koščej a z rieky vylieza besniaci živel bez mena, dračia sila označená za boha vo fyzickej podobe. Iľja musí tnuť dva razy - najprv aby zlomil túto moc a potom aby zabil toho, kto bol jej schránkou. Na celej veci je zaujímavé, že v texte sa opakovane spomína, že už nie je tým, kým býval, že zo starého ja v ňom neostalo nič. Vravia to ostatní, vraví to on sám a čitateľ súhlasí, že je načisto vymenený. Ale zároveň sa v tom všetkom dá vystopovať istá kontinuita, spoločné korene. V opakovanom zostupe do okov a temnoty, v pretrvávajúcej fixácii na otroctvo, drobných charakterových črtách, fixácii na jadro (knieža) a celistvosť (družina) kyjevskej moci. Pretože Volchova/Koščejova minulosť je minulosťou otroka slúžiaceho synovi práve tej ženy, čo mu ako dieťaťu všetko vzala, lebo mu vrátil slobodu a rodinné dedičstvo. Pretože hlad po ľudskej krvi je návratom k tradičným obetiam prinášaným drakom, ktoré Volch po smrti svojho predchodcu zavrhol. Pretože na ideály nezabudol, ale v ne stratil vieru. Zirnytrina šupina bola nasiaknutá množstvom temných kúziel a aj dračia moc sama o sebe musela byť pekne divá. Ale všetko, čo robí Koščeja Koščejom, vychádza z toho, kým bol Volch, akým dilemám čelil a aké rany si niesol.

"comes back wrong", what a hot trope. incredibly sexy.

Jegor - "Väčšinu času Volcha a Mikulu vlastne ani neviem rozlíšiť. Ja na to totiž nejdem podľa výšky, alebo farby vlasov, ale ako veľmi sú mi osinou v zadku. A v tom sú úplne rovnakí."

Eva Burianová, kremnická meštianka z série Kapitán Stein a notár Barbarič. Autor - Izvin