Early Modern - Tumblr Posts
Uhorské fešandy - I
Zdroj - https://www.facebook.com/historical.costumes
Antiwar song folk-rock style
Englih translation
The day dawns and Mars rules the hour Devastated land is like an open wound Man for man joins in a rag-hat We are damned and forever away from home. For this world is governed by use only And those who do not dare, can not hope, only lose.
Wallenstein Far from home, Wallenstein Never return home, Wallenstein We are lost, to your heart of stone. Wallenstein of fate's voice, Wallenstein Shows us around the country, Wallenstein You black devil, have a heart of stone.
It is the mind that builds the body Everyone knows how to loot, murder, rob We are corrupted by sin and cruelty Our call resonates far across the land So far.
Wallenstein Far from home, Wallenstein Never return home, Wallenstein We are lost, to your heart of stone. Wallenstein of fate's voice, Wallenstein Shows us around the country, Wallenstein You black devil, have a heart of stone.
For this world is governed by use only And those who do not dare, can not hope only lose And who like me greed for gold and wealth That will lead to the ambition over corpses. Far from home Never return home We are lost To your heart of stone.
Wallenstein of fate's voice, Wallenstein Shows us around the country, Wallenstein You black devil, have a heart of stone, A heart of stone. Wallenstein Far from home, Wallenstein Never return home, Wallenstein You black devil, have a heart of stone.
Poviedka vo vydaní Fantázie z 2002, alebo doby, keď Hrdlorez s mečom na chrbte ešte nebol Jaroš na voľnej nohe, ale vznikajúci Kornel s priezviskom Bóry a bez Stepana Voronina po boku. Z poviedky neskôr vznikla poviedka Pekelníci v zbierke Kámen a krev.
Trutnovský kolorit
Existuje taká knižočka, volá sa Tajemná magie středověku, kouzla a rituály starých cechů a napísali ju Aleš Česal a Roman Herzinger.
No a jedna kapitola je venovaná aj katovskému remeslu. Človek sa tam napríklad dočíta aj to, že...
...takže tohto týpka...
...si Ďuro z prstu nevycucal.
Klobúk dole, človeče, klobúk dole. (Les prízrakov, kapitola 5, strana 60)
Notár Matej Barbarič zo série Kapitán Stein a notár Barbarič. Povestná navoňaná vreckovka a niečo alkoholické po ruke samozrejme nesmú chýbať. Autor - Martina Agama Zrostlíková
Similarly eastern Europe. Having much more sparse population and low standards of living combined with actually somewhat easilly available neccesities for starting a household meant, you didn't need to save until you were 25 so that you could afford your own roof above your head. It would be very ordinary for a woman to marry in her 16 to 19 (and for her spouse to be older). There was high natality together with high child mortality, so you start relatively soon, your older daughter is also free to go early since there are her younger siblings to work around the house and fields and her dowry might be meager, but so is everyone's. The land's there, it just needs to be cultivated. It overlaps also with prices of grain. In early modern period western Europe covered their shortages of wheat by buying from Poland, Hungary and what is now Ukraine, Belarus, Baltics, western part of Russia. There is even a term for it since 1960s - Hajnal line. Running diagonally from St Petersburg to Trieste it divides Europe according to marriage patterns. The divide is not as hard as assumed earlier, much more fuzzy, what with southern Europe and some smaller peripheral bits in north and west etc. The concept is criticized a lot by some in the field. But it is a thing. When it comes to demographics, the right side is basically a century give or take behind the left side in marriage trends. For more detailed info - https://en.wikipedia.org/wiki/Western_European_marriage_pattern# (It talks abou christian marriage laws changing family patterns, average ages across time and space, wages, changes in population brought by plagues and immigration and stuff... These paterns fluctuated somewhat all the time.)
TL;DR: Women tended to marry between 20 and 32. Read why below!
aufanficfanatic said: Isn’t it like, 14 or something? I dunno man, educate me.
I’m so glad you asked @aufanficfanatic because I have so much to say!
In upper classes the children were considered the property of the family, so they married whenever the parents wanted them too. There were children of the nobility who where married as infants and then never saw their spouse until said spouse’s funeral due to the ague or whatever. Even the daughter of a simple gentleman might start feeling a bit alarmed if she hit 24 without any offers of marriage, but then her duty was to secure a suitable match.
The merchant, crafts, and agricultural classes were a bit different. And by a bit different I mean they were entirely different. A lot of this marry at first blink of puberty thing is part of the mythology that because the average age of death pre-1700 was about 35-40 that meant everyone died at forty. What really happened was that most people lived to 70 and half of all children died. Application of math tells us that if you add 70+0 and then divide by two the average death date is a bit misleading as a statistic.
The two most important things to people in a primarily agricultural culture is population numbers and food. You need more population to grow more food and you need more food for your population. There are other, more complicated factors such as the local nobility using the peasantry as cannon fodder, taxation, self-defense of the village, trying to avoid depopulation, but we’re going to skip that discussion.
Population is the big issue when it comes to marriage age, and let’s be honest. When we pick a teenage marriage age the picture people have in their minds is a forty year old man and a sixteen year old girl. This large age gap marriage mythology is a largely colonist era idea that means to depict sexual exploitation of children is natural and traditional for the purpose of corrupting men’s natural healthy instincts and discrediting cries of alarm from women.
But we’re not here to talk about politics, we’re here to talk about population. For Western Europe marriage was for the purpose of creating a home, a social, emotional, and physical support system - children were an expected part of that. However! Even among women who chose not to get married, and there was at least one bastard born every year, they chose to have their children at an older age.
There are several issues about a woman’s body that could get in the way of a young marriage age. First being that historically the first child a woman had usually died within a month, if the child was born alive at all due to a variety of issues like nutrition and stress on the woman’s body. You know how everybody tells women not to carry things? Well, European women didn’t always have that luxury. The older a woman was, the more like she would be to be strong enough to lose less babies.
Second, poor nutrition can push back puberty, or at the very least menstruation. This meant that many young ladies would only have superficial signs of puberty until they hit about sixteen, meaning that even if someone was going by some patriarchal conception of when a woman was marriageable, she’d only appear ‘on the market’ at sixteen, not be married by it.
Third, the woman’s body was insufficiently developed as a teenager, IE if she was sixteen or younger, her vagina would be smaller and her vaginal lining would be too thin as the thickness therein is determined by the amount of estrogen in the system. Usually the vaginal lining is not childbirth safe until the end of puberty, which depending on the female, is between 18-20. People are good at picking up patterns. They figured out pretty quick that women under eighteen tended to die during childbirth. I won’t be graphic, suffice to say they bled to death.
Fourth, due to apprenticeships and occupations, many women were too busy to get married as teenagers. Women had occupations other than some variation of mother or healer?!? Yes, rhetorical question, they did! If your last name was Baxter or Webster, not only do you descend from a woman who was a Master of her craft (baking or weaving respectively) but that one of your male ancestors took on her surname instead of the opposite. Other female heavy professions were black smithing, silver smithing, accounting, leather working, agricultural labor (except wagonering and plowing - no innuendo intended - that was more of a man’s job since they would often have to travel), administratrix (more legal than a steward, more useful than a lawyer), ale wifing and brewing, knitting and lace working, and notary-ing. Since having one or both of a couple having a craft occupation meant that their children would have a shoe in to a network of guilds it was of great benefit. Additionally since many men traditionally worked the land or went to war, it meant that their family would be taken care of if something happened to his health.
So there you go! Women generally started getting married after they finished their apprenticeships or when they reached about 20 and started having their own property and kept getting married until they were tired of it.
Eva Burianová, kremnická meštianka z série Kapitán Stein a notár Barbarič. Autor - Izvin
Šaška
Dnes si na paškál beriem železo, ktorým sa oháňal Stepan Voronin.
Vyzerať mohla nejako takto.
Keby však Stepan nepochádzal z kozáckej pevnosti na brehoch Donu, ale z horských údolí Kavkazu, mala by skôr túto podobu.
Rozdiel je v rukoväti - zahnutej a zakončenej malým hákovitým zašpicatením s očkom, alebo rovnej a sploštenej s masívnejšou hlavicou. Okrem toho kaukazská šaška je dlhšia a ľahšia, s menej vysunutým ťažiskom.
A je to práve Kaukaz, kde sa táto zbraň zrodila. Jej názov je odvodený z Adygejčiny/západnej čerkeštiny a znamená dlhý nôž. Čo je pomerne výstižné, keďže šlo o jednosečné zbrane bez záštity s celkovou dĺžkou 80-105 cm. Hmotnosť sa pohybovala okolo 1 kg. Jej najstaršie vyobrazenia nachádzame v Gruzínsku, datované do 17. storočia, najstaršia písomná zmienka je z 1747. Kvôli prekladateľským zmätkom panovalo presvedčenie už o skoršom písomnom zázname, ale považuje sa za vyvrátené. Ďuro s jej chýrnosťou v Kornelovej dobe vlastne troška švindľuje. Je to však dosť na tesno, aby nebolo nemožné, že si ju Stepan osvojil.
(Čerkesie v 1450 a 1750)
Kozácke skupiny operujúce vo východoeurópskej nížinatej stepi ich prevzali od Kaukazských horalov a ďalej prispôsobovali svojím potrebám.
Tie spočívali v boji z konského chrbta, vo výpadoch, pri ktorých nebola dôležitá ochrana, ale rýchly tvrdý úder umožnený ťažiskom priamo v čepeli (niekedy aj ťažším obojstranne (false edge) zaostreným hrotom), v ľahkom úchope, prudkých zmenách smeru a voľnom narábaní s čepeľou počas rýchlej jazdy, v sekaní celým ostrím od špičky po rukoväť, v prehadzovaní z ruky do ruky podľa vývoja boja (u niektorých iných zbraní sú rukoväte striktne pravoruké).
Čím sa líši od klasickej šable?
Tá je síce takisto jednobritá a zahnutá, ale má záštitu, v ktorej sa sústredí aj ťažisko - nie je určená k divokému mávaniu na všetky možné strany za pohybu celého tela, ale k precíznym sekom vedeným rukou po užšie vymedzených dráhach. Zároveň pripúšťa výraznejšie zakrivenie čepele.
Výcvik v narábaní so šabľou je dlhší a náročnejší (koniec koncov, je to zároveň zbraň pre duelantov). Šaška je taktiež lacnejšia na výrobu a zachová si funkčnosť a povestnú vysokú údernosť aj pri nižšej kvalite. Ťažko ju odraziť. Boj možno rozhodnúť hneď prvým úderom.
(Napr. poľská karabela)
Ďalší vývoj
To prispelo k postupnému nahradeniu šable šaškou (respektíve presadeniu kríženca oboch zbraní) v masovej neskoro-novovekej armáde. Po preniknutí medzi kozákov, na Blízky východ, do Poľska a nemeckých dielní (Pasov, vlčia značka), sa totiž stala aj hromadne produkovanou štandardizovanou zbraňou celej Ruskej cárskej armády. Hlavne model z 1834 bol populárny. Manévre popísané v imperiálnych príručkách na jej používanie sa neraz líšia od tých, ktorými sa vyznačovala pôvodná tradícia, ale pri viacerých badať spoločný základ. Šašku si ponechala aj sovietska Červená armáda a to až do polovice 20. storočia, čím sa zo šašky stala najdlhšie užívaná sečná zbraň.
Väčšina zachovalých pôvodných kusov pochádza z 19. storočia a keby Stepan žil vtedy, možno by dokonca nosil silne pozmenenú šašku známu ako dragúnska. (Až sa človek zamýšľa, či ju stále možno volať šaškou, no kým rukoväť je dragúnska, čepeľ ostala šašková) (Áno, dragúnky mali aj v USA za občianskej vojny, jazdecká zbraň)
Zaujímavosti
Nosila sa podobne ako katana. To umožňovalo plynulý sek spolu s vytiahnutím. Dala sa zavesiť aj na plece. Zvykla sa kombinovať s blízkovýchodným nožom kiličom. Traduje sa, že vďaka vyššie zmieneným vlastnostiam čepele bolo možné jedným úderom protivníka aj sťať. Dosiaľ sa s ňou tancuje.
Uhorské fešandy - II
Zdroj - https://www.facebook.com/historical.costumes
Niečo ku Krvi prvorodených.
The Prague astronomical clock is a medieval astronomical clock attached to the Old Town Hall in Prague, the capital of the Czech Republic.
The clock was first installed in 1410, making it the third-oldest astronomical clock in the world and the oldest clock still in operation.
The clock mechanism has three main components – the astronomical dial, representing the position of the Sun and Moon in the sky and displaying various astronomical details; statues of various Catholic saints stand on either side of the clock; "The Walk of the Apostles", an hourly show of moving Apostle figures and other sculptures, notably a figure of a skeleton that represents Death, striking the time; and a calendar dial with medallions representing the months. According to local legend, the city will suffer if the clock is neglected and its good operation is placed in jeopardy; a ghost, mounted on the clock, was supposed to nod its head in confirmation. According to the legend, the only hope was represented by a boy born on New Year's night.
Prague astronomical clock
Old Town Hall
Prague, Czech Republic 🇨🇿
And some additional info here...
Keby niekoho zaujímalo niečo bližšie k historickej osobnosti spomenutej v Diablovej pevnosti...
(Diablova pevnosť, kapitola 9, strana 233)
Reading Aldous Huxley’s ‘The Devils of Loudun’ and just cackling so hard…..
Hmm... Zweihänder je nemecko-švajčiarska žoldnierska tradícia, zbraň slávnych landsknechtov - dobrý v kombinácii s pikami a halapartňami pri odrážaní inej pešiackej pikanierskej formácie, alebo jazdeckého útoku. Uhorsko bolo trochu iný, do seba uzavretý svet. Skrz Korvína existoval istý kontakt na Taliansko (manželka Beatrice Aragónska/Neapolská prispela), potom prišli Jagelovci so svojou väzbou na Poľsko. Ech, celkovo to bolo veľmi V4 obdobie, kedy jedna dynastia zastrešovala Uhorsko, Poľsko aj Česko, pričom Česko tradične spadalo pod nemecký okruh, ostatne český kráľ bol jeden z kurfirstov - elity hlasujúcej o cisárovi, lenže s prepuknutím husitského povstania sa dostalo do podobnej izolácie voči západu ako v súčasnosti Rusko. A ani Jiří z Poděbrad s tým veľa nespravil. Mám za to, že až za ďalších generácii sa kontakty začali obnovovať (a keďže bolo na čo nadväzovať a luteránstvo malo isté styčné body s bratrskou církví). Ale späť k uhrom a následnej zastrešovateľskej dynastii - Jagello sa z nedostatku iných možností zaplietol s Habsburgovcami, ale už vtedy začínalo panovať isté podozrievavé napätie voči západným susedom. Uhorská šľachta lipla na svojich povoľných pomeroch a vlastnej tradícii. Nechceli, aby im do toho kecali nejakí puntičkárski rozťahovační Rakúšania. Preto pochybujem, že by uhorský biskup v roku pána 1526 do boja niesol zwei. Saský mešťan niekde zo Spiša, či od Šoprone možno, ale uhorský biskup z urodzeného miestneho rodu skôr nie. Kornel vraví, že už vtedy, za prapredka Gregora, čo ho od umierajúceho biskupa dostal, to vraj bola starina. Asi nejaká rodová pýcha, alebo také niečo. Zwei v tom čase nebol zastaralý, mal skôr svoju zlatú éru (žoldnierska zbraň, nie rytierska). Môžem sa mýliť, v archeo nálezoch a všakovakých hradných zbierkach som sa nehrabala, ale zmysel mi to dáva takto. Estoc na druhej strane je starší, ešte zo 14. storočia, čiže nejaký raný exemplár by sa v 16. už za prežitok čias dávno minulých považovať dal. Bol bežný aj v Poľsku. Čo tiež nie je Uhorsko, ale je to menej priepastné. A používal sa aj pri love, známej to panskej kratochvíli. Nie je až tak ťažký ako najťažšie zweihändery (4 kg), ale aj horná hranica 2,5 kg (častejšie tie 2 kg) je dosť. Normálne obojručné prakticky neprekračujú 2 kg a rapieri sa držia okolo 1 kg a aj ťažšie široké schiavony sú s hmotnosťou len kúsok nad. Zároveň je určený primárne na bodanie, taká tuhá hrubšia oceľ, kdežto o Gregorovom Turkobijcovi sa tradovalo, že ním postínal sto Osmanov. Kornel ním pri vyháňaní tiež stína, akurát pre dlhé lapanie prachu už nereže hladko. Ale váha je váha, takže nemusí byť nutne extra ostrý. Ono mi to celé pripomína Podbipietu s tým jeho starým teutonským rytierskym haraburdím od Grunwaldu, ktorým hodlal zoťať troch mohamedánov naraz. Neprekvapilo by ma, keby práve on stál za zrodom dedičnej ozruty zvanej Turkobijca. Takže môj finálny verdikt je, že Báthoryovci od Schemnitzu mali na stene presne taký typ obojručenky ako bol Podbipietov Zerwikaptur, ale nevylučujem, že tá naštrbená čepeľ mohla patriť do skupiny estocov, šanca je na to slušná.
My collection of swords, from a few years back, I think 2021? A swordtember collection.
"Ruku opierať" :D Vieš čo, u neho by ma neprekvapilo ani to opieranie ruky. :D Pred Steinom sa odvoláva na toledskú oceľ a eleganciu zbrane, čiže po nej mohol siahnuť čisto preto, že je štýlová. Lepšie sa s ňou vykračuje po meste vo vtedajších módnych handrách. Že ale obhajuje svoju schopnosť narábať s rapierom práve Federfechtským štúdiom, zaujímavé je. Feder by so sebou nenosil tak či tak, keďže šlo o cvičnú zbraň a mala špičku upravenú tak, aby zamedzila vážnym zraneniam. Hmotnosťou, ťažiskom a rukoväťou mal zodpovedať klasickým mečom. Od tých sa už však pri dueloch upúšťalo v prospech rapierov. Nemecká šermiarska škola (okrem obojručných aj tesáky, drevce, dýky, palice, puklicové štíty) ako taká bola postupne vytláčaná tou talianskou (po pôvodnom širšom zábere začiatkom 17 storočia zúženie na rapier). Po tridsaťročnej vojne prakticky skončila pod drnom. Rapier bol totiž nielen švihácky, ale aj praktický a doboví odborníci píšu, že vďaka jeho rýchlosti sa ním možno ubrániť aj strelcovi. Barbarič by mohol zapadať práve do tohto prechodného obdobia. Možno Ďuro len pozrel, kto v Prahe operoval a neriešil, čo sa vlastne učilo. Možno ilustroval práve tento prechod. A možno šlo o to, že si v celej tej napoly potaliančenej Rudolfínskej Prahe Matej vybral práve Federfechterov, pretože podľa ich erbu a niektorých dobových komentárov sa možno domnievať, že šlo o klub šermujúcich pisárov. Mladý študentík práva zakladajúci si na kultivovanosti a nie hrubej sile sa v tom mohol vidieť. A možno iba mali dohodu s univerzitou a/alebo dobré ceny.
My collection of swords, from a few years back, I think 2021? A swordtember collection.
Joachim Stein, rytier zo Striebornej skaly známy aj ako Odyseus z Dótisu aj so svojou puškou tešínkou, ktorá nesmie chýbať. Autor - Martina "Agama" Zrostlíková
Pre tých, ktorých traumatizovala oficiálna obálková ilustrácia... :D Jeden drsný Jaroš v ukážkových širokých bohaviciach, úzkorukávovom dublete s jerkin vestou, mečiskom, tesákom a torbou, v ktorej skrýva puzdro s nástrojmi. Nie som si úplne istá uhlom z ktorého vidíme tvár v kombinácii s tým, koľko vidíme z temena jeho hlavy a som toho názoru, že chudý mladík by mal mať trochu menšie telo v pomere k hlave, ale rozhodne to má niečo do seba a pôsobí vcelku odstrašujúco a apaticky.
Autor - Martin "Cuco" Luciak
Žíš, to bolo kinematografické obdobie! Tri roky, tri koprodukčné filmy - Bathory (2008), Jánošík, pravdivá história (2009), Legenda o lietajúcom Cypriánovi (2010).
Všetky sú nejak hateované, pretože na Slovensku milujeme kydať na vlastnú tvorbu a mudrovať ako skvelo vieme rozoznať lepšiu kvalitu v zahraničí. Ale za mňa fenomenálna trojka, ako otec-syn-duch svätý a nepýtajte sa ma čo z toho je kto.
Bathory
Nepopieram, Báthory si s históriou tak trocha dosť vytiera prdel a ešte má drzosť tváriť sa, že to TOTO je ten skutočný priebeh udalostí. Z predátora v pozícii moci urobiť obeť a zviezť sa na trende ženskej emancipácie je bezočivé. Lenže on to ten Jakubisko vykonštruoval tak dobre. Jeho zápletka proste nemá diery. Respektíve mne do očí nebily. Ak niekomu áno, ozvite sa. Proste do detailov vyskladaná alternatívna história, ktorá surfuje na známych okolnostiach ako Jay Moriarty po Maverickoch a vyzerá pri tom echt štýlovo. Atmosférické polodivé Uhorsko s počínajúcim napätím medzi katolíkmi a protestantmi, lavírovaním medzi Habsburskou nadvládou a osmanským dotieraním na fronte? Mňam. A hlavne v porovnaní s tým francúzskym pokusom od Julie Delpy (snaha chvályhodná, ale dosť mimo terč). Menšie a väčšie zrady a nešťastné chyby? Irónia, že svedectvo, ktoré zachytávalo pravý priebeh zatknutia a bolo odovzdané ako prejav podpory, nie je využité nadriadenými na jej podporu, ale len na vydieranie jej oponenta pre vlastné obohatenie? Šachová partia, kde každý tratí, ale jeden napokon víťazí aj v smrti? Ako trpké suché víno z Karpatských svahov. Anna Friel v roli Erzsébet? Spanilá, s ohnivou charizmou tigrice, verila by som jej cholerickú sériovú vrahyňu, aj nepoddajnú aristokratku, ktorá proste prehrala politický boj. Aj tú parochňu odpustím. A na šaty zas nemám to srdce sťažovať sa. To s Cimrmanovskými mníchmi ma strašne vytrhávalo zo zážitku, to tam proste nemalo byť (čo vôbec má slovenská produkcia s komickými dvojkami, žandári v 1890 tiež takí odveci). Ale tie vynálezy sa stupňovali do takého absurdna, že to začalo spĺňať definíciu "so bad, it's good". Strašne si želám, aby sa neulakomili na veľké meno ako Caravaggio a neznásilňovali mu životopis, pretože zápletku mohli mať aj s fiktívnym anonymným maliarikom. Nemám ktovieaký vkus, ale proste ma to bavilo a vidím v tom kus dôkladnej roboty.
Jánošík
Trošku sa to potáca od folklórneho čísla k folklórnemu číslu, s narvanou romantikuš zápletkou(ami) a hrdinom pripomínajúcim slepé kura (len miesto k zrnu pod klát prišlo). Lebo tvorcovia tápajú, čím vlastne film vyplniť, do čoho to pospájať. To je tak, keď legenda je väčšia než predloha. Rozsypané je to ako ten povestný hrach. Ale aj jeden rozprávkový Janko bol len malý Hraško a predsa valibuk a tie rozsypané zrná majú každé čo to do seba. Jednotlivé osudy, zdrvené nádeje a neschopnosť prekročiť svoj tieň, či len šľapnutie do echt smoly. Napríklad párik dezertérov, čo sa má k sebe ako psi, ale spoločné prežité ich spolu spútalo príliš tuho a tak sa do seba púšťajú a púšťajú, až kým jeden z nich druhého nechtiac nezabije; alebo pľuhavec, také ASPD v kocke, rovnou mieru robiaci problémy iným aj sebe, lapený v nefunkčnom vzťahu a vylievajúci si zlosť za stratu dieťaťa na tom, kto mu ho nepokrstil, kým žilo, vodca zbojníckej bandy, ktorý ním byť ani nechcel, ale mu to predošlý nanútil z vďačnosti za pomoc z väzenia, pretože chcel valašku zavesiť na klinec a usadiť sa pod iným menom. Film prestupuje istá melanchólia, mrak chmúrnych vyhliadok zas a znova plávajúce popred jas prchavého triumfu. A Jurko nie je žiaden revolucionár, len trocha drzý chalan snažiaci sa kormidlovať plťku na rozbúrenej vode, so snami nie väčšími, než trocha pohodlnejší život vedľa tej, čo sa mu zapáčila (a nie tej, čo mu do vína naliala pochybný dryák, aby ho pretiahla). Slávna družina pod hrdou prísahou trhá samu seba a akurát, keď si jeden myslí, že je už von, pasca sklapne. Malosť aj malebnosť, hrubosť, poverčivosť, panská brutalita, chlapčenská naivita, násilie bez slávy, aj sladká neha a iskrivá živelnosť. Nájde sa aj nechcene vtipný moment, napríklad keď peší zbojníci zdrhnú drábom na koňoch a to sa tam jeden z nich dobre že astmaticky nedusí. Ale aj silné ako výraz starého sedliaka, ktorému syn naposledy vydýchne v rukách, babička rozprávajúce o sile hliny a tíšiaca muky slovami, že to už dlho nepotrvá, milostné prskanie bubliniek pod kuchynským stolom, sychravé ráno tichšie o dych, čo zastal, kým ty si spal, detail na chlapča sledujúce historický okamih.
Cyprián
Najmenej divácky príťažlivý z trojice a zároveň asi najkvalitnejší a najduchaplnejší. Totálne komorná záležitosť. Nemôže lákať na vysokú politiku, šľachtickú okázalosť, množstvo akcie a lokácií, či veľké gestá. Ani to meno nie je tak slávne ako predošlé dve. Cyprián, akýsi kartuziánsky mních liečiteľ, čo napokon jedného dňa odletel z Troch koruniek na geniálnom stroji. Čo už len s takou tématikou? Tak napríklad tak trocha svätopavolské rozprávanie o tom, ako sa zatvrdený chlap stal pravým opakom toho, čím býval. Len nie náhlym zázračným zásahom z nebies, ale postupnými ranami osudu v podobe vracajúcej sa minulosti aj milosťou tých najúbohejších. Jean Valjean by rozumel, ako dobre by len rozumel. Ale vina nášho niekdajšieho pytliaka na osude dieťaťa, na ktorom si hojí svedomie, siaha hlbšie a do vena mu nemôže dať nič. A aj po rokoch zžívania sa s kresťanskými princípmi len ťažko premáha túžbu po pomste, keď sa znezrady pod ruky dostane úhlavný nepriateľ. Nevybuduje nič nové, len drží vigíliu pri zmierajúcom svete, v ktorom sa znovuzrodil, aby sa učil strácať. Do toho preklad písma svätého, Da Vinciho zápisky, novoveké trestanie zločincov, Jozefínske reformy, hlas láskavosti vedľa hlasu trefnej tŕnistej kritiky. Film o pokore, film o zmierení, keď nič iné, než zmierenie neostáva. Márnosť nad márnosť všetko pozemské.
Za mňa veľká škoda, že to nemalo dostatočný ohlas, aby sa v tejto línii pokračovalo. Mohli sme sa v tom po krôčikoch zlepšovať a ak aj nie, aspoň by sme zmapovali viac z našej histórie a v rôznych ďalších príchutiach. A teraz ma ospravedlňte, idem totiž na striedačku počúvať Láska a smrť od Haberu a Lietajúceho Cypriána od Smatanovej, lebo som sa už zase dostala do nálady a tie dve piesne sú moje srdcovky.
Very eccentric.
As befits a dude who would rather collect art and ponder alchemy than rule, but also very much not random.
Copies of the painting were distributed across Europe, this was a political statement, this was supposed to bolster grandeour and near divinity of emperorship.
First there is the theme of the painting - Vertumnus
Vertumnus is a Roman god. And well, in Rudolph's time, in age of rennaissance, there wasn't much else beside Greco-Roman mythology that would be available and also not decried as pure devilry by church. But still, we are talking about deity that oversaw birth of Rome herself, clear callback to the empire on which tradition Holy Roman Empire was founded (yes, Voltaire, I know, Voltaire, it was neither holy, nor Roman, and by 18th century not much of empire either...). Habsburgs as heirs of Ceasar and Octavianus.
More specificaly Vertumnus is a god of seasonal change. That means he has control over frost breaking to let rivers flow and fields be worked, over crop growing under abudance of light rain and bright sun, or withering in drought and hail, over new beginnings and sweet fruits rewarding year-long hard labour. It is him who grants you your sustenance, your very survival. It is him who makes and breaks order of life and world. Order on which you depend and which you must not question, lest he might use his power to turn your life upside down. Without him in place all would fall into disarray. When he is halted, when he is ailing, all of you are as well. Beside guardianship he also enacts change while remaining eternal himself, the ultimate alchemist of all material bellow and immaterial above. And some radical changes were definitely afoot.
Rudolph's were trying times.
Habsburgs were still surfing on high tide, greatest power in Europe and New World, with highest income, backing papacy (now that it's been tamed) and catholicism (except that time when Rudolph's father Maximilian flirted with conversion, to his wife's horror), acting a bit like policeman. But it was also a very precarious and taxing position.
On the outside Ottoman empire that spent last century and some trying to gobble up Medditeranean, flood Polish-Lithuanian commonwealth and break through Vienna gate to have free pass into German states, thus threatening European economic, religious and administrative core. On the inside religious wars between various christian denominations sprinkled with clashes against regional bodies which resisted centralization. And neighbouring kingdoms (especially France) eager to see Habsburgs taken down a peg.
All permeated with high expactations for the age of discoveries, be them unknown rich lands or emerging sciences twined with occult mysteries. Times in which educated and noble elite attempted to turn base metals into gold that would pay off their ever growing debts. Times in which John Dee hoped to learn from angels about secrets with which he could explain and alter cosmos.
To become master of natural forces, religious discourse and political stage who will fix the grand mess, stay afloat torrents of different court factions, defeat Turks, sort out squabling christians and become true global power from his cerebral position between earth and heaven must have been a very attractive image both to psych himself up and to present to the public. Aspirations so much loftier than eventual results of his reign. Melancholic affliction did not help.
Then we can take a look at various details of the painting.
It is nothing short of smorgasbord. From early spring onions and summer cherries to late autumn chestnuts, crowned by wheat sown as trees shed their leaves before winter and sprouting from soil as soon as snows melt away. From basic grain and cabbage that feeds all the peasants to the expensive fruits like pomegranates and figs brought in carts of merchants travelling from distant countries, or flowers to be found only in the gardens of the richest. Grape that is mother of wine that is blood of Christ. And fairly universal currency as well. Olives that are mother of oil. Also currency. And the most exotic items of them all - corn, pumpkin, cucumber, all discovered in New World.
All this belongs to the holy roman emperor, folks, this vast territory, this wealth, this beauty, this power to pluck and use and share whatever he wishes from the very edges of earth.
Also...
I can't be the only one who finds those cherries in place of his lips rather erotic. Wouldn't wish to fuck him (sorry, Dolph), but those cherry lips sure are very suggestive. He was a hoe and he's got syphilis to prove it too.
Giuseppe Arcimboldo. Imperatore Rodolfo II d'Asburgo come Vertumno Giuseppe Arcimboldo. Rudolph II of Habsburg as Vertumnus Джузеппе Арчимбольдо. Портрет императора Рудольфа II в образе Вертумна 1590
god
Marie zo Šternberku, chránenkyňa a agentka viedenského arcibiskupa Melchiora Khesla z Diabla v zrkadle, štvrtého dielu Kapitána Steina a notára Barbariča. Autor - Izvin
Dolepky
Ďalší návrat k zbraniam z Báthoryovského cyklu. Tentokrát strelným.
(Diablova pevnosť, kapitola 11, strana 275-6)
Ó áno, v dobách, kedy streľba spočívala v zdĺhavom nabíjaní po každom jednom výstrele, je zbraň s ktorou možno páliť dva razy za sebou, či už na ten istý cieľ, alebo úplne iný v opačnom smere, naozaj darom z nebies. Hlavne keď protivník čosi také vôbec nečaká.
Nejde o prvý kus na svete. Tie spadajú ešte do storočia predošlého a azda najslávnejšia je krásna slonovinou a zlatom zdobená 0,5 metrová a cez 2 kg vážiaca dvojhlavňová pištoľ s dvomi kolieskovými zámkami venovaná Petrom Peckom cisárovi Karlovi V v 1540. Šlo o naozaj náročnú konštrukciu a ozajstný dar pre najvyššie postaveného muža Európy. Kým kresadlová zámka sa vďaka lacnejšej výrobe, nižšej poruchovosti a menej náročnej údržbe počas 17. storočia stala široko dostupnou a kolieskové zámky vytlačila, dvojhlavňové zbrane sa začali hromadne vyrábať až v storočí 18. a 19. Slávu si vydobyli takéto brokovnice počas Sedem ročnej vojny v kolóniách na východe Nového sveta, bitke o Alamo počas Texaskej revolúcie, či v rukách moreplavca Jamesa Cooka. Ich sestry so spílenými hlavňami bolo počuť po celom Divokom západe. A predchodkyne perkusných howdah pištolí so sebou nosili lovci v Indii a Afrike. V Kornelovej dobe by ešte stále šlo o vzácnosť a majster, ktorého pracovnou náplňou bolo vyrábať takéto kusy, patril medzi ozajstnú špičku.
Na oficiálnom fb profile sa svojho času vynorila aj obrazová dokumentácia.
Ďuro čerpal z tejto publikácie.
Ja by som pridala ešte zopár slov z iných zdrojov.
Ako autor priznáva, je to jeden z prípadov, kedy si históriu trochu prispôsobil, keďže nizozemský vynálezca Ondro sa narodil roku 1648, takže v čase Diablovej pevnosti sa ešte len učil na nočník. O jeho mladosti sa mi nepodarilo nájsť nič, ale k jeho kariére sa viaže nejaký ten míľnik.
Celým menom Andreas Rheinhold Dolep, prezývaný aj "Holanďan", sa podľa viacerých zdrojov uchytil na dánskom kráľovskom dvore, kde slúžil princovi Jurajovi (Jørgenovi).
Dánsky trón zdedil jeho starší brat Kristián. Jurajovi bola pridelená úloha v upevňovaní anglicko-dánskej aliancie voči Nizozemsku. A tak sa v 1680 oženil s anglickou princeznou a neskôr kráľovnou Annou (k veľkej nechuti Viliama Oranžského, manžela jej staršej sestry Márie a rodeného Nizozemca). Nie je preto s podivom, že kráľovský choť zavítal aj na britskú pôdu, kde mu bol udelený titul vojvodu a neskôr aj veliteľa námorných síl. A z domoviny si so sebou priviedol aj početný sprievod, ktorého bol Dolep zjavne súčasťou.
Kým Juraj bol Viliamom vytlačený na okraj diania (čomu sa nijak dôrazne nebránil, uprednostňujúc jednoduchý domácky život), zrelý puškár čulo nadväzoval nové obchodné styky. Medzi jeho klientov patrili Phillip Howard z Charing Crossu v Londýne - veliteľ kráľovninho jazdeckého oddielu (Troops of Horse Guards), Browni z Blackburnu, William Legge - gróf z Dartmouthu, Kosimo III - veľkovojvoda Toskánska aj samotný anglický kráľ Karol II.
Vysokopostavení priatelia sa mu naozaj zišli, pretože sa dostal do maléru s predajom neodskúšaných zbraní. Na ich distribúciu totiž dozerala Puškárska spoločnosť (Worshipful Company of Gunmakers), jeden zo 111 livrejových korunou posvätených londýnskych cechovných spolkov, autorita s právomocou zhabať všetko, čo neprešlo ich schvaľovacou procedúrou. Voči Dolepovi sa stavali odmietavo, podľa jedného zdroja spor tkvel v zamestnávaní cudzincov. V 1686 si naň za faktické pristihnutie pri porušení zákona tvrdo došliapli. Trvalo dvanásť mesiacov, než ho z mastnej pokuty a sprievodných trampôt jeho konexie vysekali (pomohlo patriť na výplatnú pásku šéfa zbrojného predstavenstva koruny (Board of Ordnance)). No s obchádzaním kontroly neskončil a viaceré z jeho kúskov datovaných do neskorších rokov taktiež nenesú značku Puškárskej spoločnosti. Údajne si tak strážil výrobné tajomstvo.
Šťastie mu prialo a v 1691 podarilo obdržať titul trvalého čestného rezidenta (denization). V Anglicku sa aj oženil (Kostol sv Martina v Londýne) a zomrel (mestečko Barrow nad Soar), dosiahnuc vek 65 rokov. Jeho syn George Edward Dolep v remesle pokračoval.
(Princ Juraj, erb Puškárskej spoločnosti, miesto Dolepovej smrti)
Dolep rozvíjal zrýchlenú a viacnásobnú streľbu hneď v niekoľkých smeroch.
Medzi jeho chuťovky patrila mušketa s krátkou hlavňou, známa ako "blunderbass", masívna to ručnica s neveľkým dostrelom, zato rozšíreným otvorom, ktorý sa poľahky nabíja (užitočné za jazdy na koni, či v koči). V 17. storočí zažila rozmach (od civilistov, po námorníctvo, najväčšia priazeň u kočišov) a ustúpiť ju donútilo až storočie 19. a masová produkcia zbraní s vývrtmi (spresnenie mušky). Anglické pomenovanie je odvodené z holandčiny - "donderbus", alebo hromová nálož (bus - buxus - škatuľa). Na ostrovoch zaužívané "blunder" miesto správneho prekladu "thunder" sa zvykne vysvetľovať ako popis zmätku, ktorý takýto výstrel zvykol vyvolať. Mňa osobne by neprekvapilo ani to, keby takýmto pomenovaním Briti naznačovali, že je to zbraň pre tých, ktorí nevedia poriadne mieriť a zakopávajú aj o vlastné nohy. Mimoriadne široký rozptyl viacerých projektilov totiž v takých prípadoch padne vhod. Existovala aj menšia, pištoľová verzia, ktorou boli často vybavované jazdecké oddiely. Označovala sa ako "dragon" (jeden z predpokladaných pôvodov výrazu dragún) a dokonca aj bývala zdobená dračími motívmi. Ústie chrliace plamene a olovo dojmu napomáhalo. Exemplár - https://www.rockislandauction.com/detail/85/1257/andrew-dolep-brass-barreled-flintlock-blunderbuss
Okrem toho experimentoval so vzduchovkami. Síce náročnejšie na konštrukciu, no oproti vtedajším palným zbraniam mali niekoľko výhod. Vďaka využívaniu tlaku vzduchu miesto pušného prachu fungovali aj vo vlhkom počasí. Streľba a pomerne často i nabíjanie boli rýchlejšie než pri klasických palných spredu nabíjaných zbraniach. Hlaveň nebolo potrebné čistiť od zvyškov pušného prachu. Zároveň boli o trochu tichšie a výstrel nesprevádzal ohnivý záblesk, ani kúdol dymu, takže strelcovi ostal čistý výhľad a aj on sám zotrval menej nápadný. Najstarší dochovaný kus máme z 1580, v 17. a 18. storočí už šlo o pomerne rozšírenú hračku, populárnu hlavne na poľovačkách. Postupne sa stala aj výbavou špecializovaných vojenských oddielov. Dolep sa zrejme rozhodol, že to nie je dostatočná výzva, pretože skonštruoval rovno pušku s kombinovaným strelným mechanizmom. Doložený kus má panvičku s vývodom ústiacim do hlavne netypickým pre zbrane vzdušné, zato typickým pre palné. K skrutkovateľnému guľatému mosadznému rezervoáru na stlačený vzduch patrí aj mosadzno-drevená pumpička. Cieľom týchto a pažbových rezervoárov bolo uskladniť dostatok vzduchu na hneď niekoľko výstrelov. Pri panvičke je ešte jedna súčiastka, ktorej účel nie je známy. Nie je vylúčené, že k nej patril ešte nejaký odnímateľný komponent, ktorý sa stratil.
Exemplár - https://www.rockislandauction.com/detail/86/221/combination-flintlock-and-ball-reservoir-air-gun-by-dolep
Ďalšou z vychytávok v jeho repertoári boli zadovky. Zbrane pýšiace sa mechanizmom známym ako "breech loading", spočívajúcim v tom, že hlaveň je odklápacia a istená záverom. Zbraň teda možno nabíjať zozadu miesto spredu a nestrácať čas s nejakým zasúvaním projektilov za pomoci nabijaku. Najstaršie exempláre zadoviek sú niektoré experimentálne delá zo 14. a 15. storočia. V 16. storočí máme doloženú už aj ručnú zbraň, u anglického kráľa Henricha VIII, ktorý ju nosieval na poľovačky. Ale dobou plošného rozšírenia je až storočia 19. s nábojmi, ktoré majú vlastnú prachovú nálož. V storočí 17. by ešte stále šlo o luxusný artikel a ich konštruovanie, účinné uzatváranie proti zadnému úniku spalín (či iným trampotám) a dosiaľ vysoká zachovalosť svedčia o Dolepovej nadpriemernej zručnosti. Táto konkrétna má navyše zásobník pušného prachu na tri až štyri výstrely, takže za vyššie uvedeného zrýchleného nabíjania umožňuje čosi blížiace sa súvislej paľbe.
Exemplár - https://www.poulinauctions.com/very-fine-and-extremely-rare-circa-1690-cartridge-breech-loading-flintlock-magazine-primed-holster-pistol-by-the-esteemed-andreas-reinhold-andrew-dolep-of-london/
A napokon kúsok, ktorý je tak trocha na polceste k revolveru. To, čo si zvykneme predstaviť pod pojmom revolver, je výtvor Samuela Colta, ktorého prvý patentovaný model (colt paterson, 1836) mal hlaveň s vývrtmi a päťkomorový samotočivý bubnový zásobník na západku (proti točeniu v nesprávnom smere). Predchádzali mu rôzne ručne otáčané niekoľkohlavňové "koreničky" s pôvodom v luntových (zapaľovanie na tlejúci knôt) viachlavňových ojedinelých experimentoch z 15. a 16. storočia a už trochu hromadnejšie vyrábaných kresadlovkách prevažne podľa vzoru Nock, prípadne Segallas zo storočia 18. Dolep to ešte v tom 17. skúsil s takouto zadovkou vybavenou trojkomorovým zásobníkom. Keďže zásobník je spojený a hlavňou a otáčajú sa spoločne, ústie hlavne je zdobené troma listami, každým presne v línii pohľadu. Otáčanie je tak ako pri neskorších koreničkách manuálne. Exemplár - https://www.bonhams.com/auctions/13738/lot/93/
Najčastejšie spomínaná publikácia Great British Gunmakers 1540-1740 od W. Keith Neala a D.H.L. Backa vraj obsahuje hneď deväť príkladov Dolepových výtvorov a internet s aukčnými webmi a nadšeneckými blogmi za ňou nezaostáva, takže komu sa máli, môže vyraziť pátrať po ďalších.
Ja som už ale svoj zásobník vystrieľala a túto sondu do nizozemského puškárskeho umenia uzatváram.
Renesanční fičúri - I
Alebo čo by sa dalo hľadať v šatníku notára Barbariča.
(Italský model, možno práve ten, ktorý spomínal v Mŕtvom na Pekelnom vrchu.)
Zdroj - https://www.facebook.com/historical.costumes