Oh, Oh Yes...Slavic Dragons Are Some Wonderfully Shifty Beings.

Oh, oh yes... Slavic dragons are some wonderfully shifty beings.

They often begin as ordinary snakes, but if they live long enough (40 years e.g.) or somebody does hijinks with their dead bodies and cattle or other potent bits they become dragons - smoks and zmeis, evil lamias and other such. They might even grow 3 to 12 heads.

In south-eastern tradition zmeis are mostly benevolent with bad counterparts featured under other names, while further east and north they are a bit more ambivalent figures - villains just as often as righteous or neutral.

They can become guardians of sacred places, like Gorynich with Kalinov bridge, keeping out trespassers to land of dead. They can be minding their own business when a hero tramples on them, thus earning their ire (looking at you, Dobrynya). Their seduction might be a pleasant affair as witch Marinka would attest, getting furious over slaughter of her draconic lover, or more sinister, like what Gorynich did with Ivan Tsarevich's sister. They can be knaves too - kidnapping or exhorting people like Smok Wawelski did in Krakow. Some of them even embody turkic nomadic raiders in the form of thunder clouds such as Tugarin who needs to be defeated by Alyosha Popovich. And grotesque chudo-yudo is at times thought to be a brother to Koschei himself, the ultimate sorcerror and necromancer and troublemaker with no good deed to his name.

There are legends about their children too, like Volga/Volkh Svyatoslavovich/Vseslavyevich whose mother was a knyazhna (ruling lady, ruler's wife) and father a serpent, whose birth caused earth and all living beings to quake, who grew more quickly then other children and became a magician talking to and shape-shifting into animals to achieve his ends. He is counted among heroes.

Both male and female, they are not only fire-spitters, but also masters of depths, sleeping on stones at the bottom of sea, perching upon springs, building lairs deep in mountains, masters of heights, not only flying but also controlling weather, siphoning water from rivers through their tail to make rain or flood, bringing thunder clouds and hail.

Veles, god of underworld, animals and boundarries between fields and woods is sometimes thought to take serpentine form and throw fists with sky and war god Perun, thus releasing rain after long drought. Though it is disputed how old and authentically pagan is that tradition. At least Perun striking demonic creatures is a pretty certain thing.

And even deep into modernity people in Balkans still believed in their sleepy magicians.

Weather/wind/dragon men, zmai who lives on water banks, forest edges, in hollow trees and fights ala or azhdaya creatures that cause barrenness, in zduhac battling other magicians from rivaling communities to protect homes and crops of his own people.

And in kresnik born with the gift or taught by fairies or in magical school who heals people and cattle and while sleeping struggles against his dark counterpart assumed to be vampiric and witchy force. It was Adriatic thing.

In Romania people believed in solomonari who too studied in magic shools and under devil, but unlike kresniks did not protect, but bring ruin to fields and homes when riding dragons they were given to mount and causing storms. Similar to strigoi minus vampiric characteristics. Thankfully one might request help of a contra-solomonari who would do what amounts to kresnik's job, but without having to fall asleep.

This split into evil and good sorcerrers is a christian thing. Original conception was of one neutral cunning class rather then two with different moral alignmet.

There are three types of dragon in Slavic mythology: the fiery dragon is a huge reptile with wings, a being that carries a fire inside him, as known in English. But, there is also a human form that is his descendant and ascendant, a human with great power, usually called dragonkin, some of which can even shapeshift into a dragon-like form and fly. The third form is the spirit dragon, the most unusual and most powerful of them all – this invisible essence willingly resides only in a special human who is unable to control it, and it is the only being that is able to confront the ancient beast that brings havoc upon men, while leaving the human body to fight its archenemy in the sky. Stay tuned for more mythology bits. 🔥

"Ruku opierať" :D Vieš čo, u neho by ma neprekvapilo ani to opieranie ruky. :D Pred Steinom sa odvoláva na toledskú oceľ a eleganciu zbrane, čiže po nej mohol siahnuť čisto preto, že je štýlová. Lepšie sa s ňou vykračuje po meste vo vtedajších módnych handrách. Že ale obhajuje svoju schopnosť narábať s rapierom práve Federfechtským štúdiom, zaujímavé je. Feder by so sebou nenosil tak či tak, keďže šlo o cvičnú zbraň a mala špičku upravenú tak, aby zamedzila vážnym zraneniam. Hmotnosťou, ťažiskom a rukoväťou mal zodpovedať klasickým mečom. Od tých sa už však pri dueloch upúšťalo v prospech rapierov. Nemecká šermiarska škola (okrem obojručných aj tesáky, drevce, dýky, palice, puklicové štíty) ako taká bola postupne vytláčaná tou talianskou (po pôvodnom širšom zábere začiatkom 17 storočia zúženie na rapier). Po tridsaťročnej vojne prakticky skončila pod drnom. Rapier bol totiž nielen švihácky, ale aj praktický a doboví odborníci píšu, že vďaka jeho rýchlosti sa ním možno ubrániť aj strelcovi. Barbarič by mohol zapadať práve do tohto prechodného obdobia. Možno Ďuro len pozrel, kto v Prahe operoval a neriešil, čo sa vlastne učilo. Možno ilustroval práve tento prechod. A možno šlo o to, že si v celej tej napoly potaliančenej Rudolfínskej Prahe Matej vybral práve Federfechterov, pretože podľa ich erbu a niektorých dobových komentárov sa možno domnievať, že šlo o klub šermujúcich pisárov. Mladý študentík práva zakladajúci si na kultivovanosti a nie hrubej sile sa v tom mohol vidieť. A možno iba mali dohodu s univerzitou a/alebo dobré ceny.

My collection of swords, from a few years back, I think 2021? A swordtember collection.

Volch - "The risk I took was calculated, but man, am I bad at math ."

Hmm... Zweihänder je nemecko-švajčiarska žoldnierska tradícia, zbraň slávnych landsknechtov - dobrý v kombinácii s pikami a halapartňami pri odrážaní inej pešiackej pikanierskej formácie, alebo jazdeckého útoku. Uhorsko bolo trochu iný, do seba uzavretý svet. Skrz Korvína existoval istý kontakt na Taliansko (manželka Beatrice Aragónska/Neapolská prispela), potom prišli Jagelovci so svojou väzbou na Poľsko. Ech, celkovo to bolo veľmi V4 obdobie, kedy jedna dynastia zastrešovala Uhorsko, Poľsko aj Česko, pričom Česko tradične spadalo pod nemecký okruh, ostatne český kráľ bol jeden z kurfirstov - elity hlasujúcej o cisárovi, lenže s prepuknutím husitského povstania sa dostalo do podobnej izolácie voči západu ako v súčasnosti Rusko. A ani Jiří z Poděbrad s tým veľa nespravil. Mám za to, že až za ďalších generácii sa kontakty začali obnovovať (a keďže bolo na čo nadväzovať a luteránstvo malo isté styčné body s bratrskou církví). Ale späť k uhrom a následnej zastrešovateľskej dynastii - Jagello sa z nedostatku iných možností zaplietol s Habsburgovcami, ale už vtedy začínalo panovať isté podozrievavé napätie voči západným susedom. Uhorská šľachta lipla na svojich povoľných pomeroch a vlastnej tradícii. Nechceli, aby im do toho kecali nejakí puntičkárski rozťahovační Rakúšania. Preto pochybujem, že by uhorský biskup v roku pána 1526 do boja niesol zwei. Saský mešťan niekde zo Spiša, či od Šoprone možno, ale uhorský biskup z urodzeného miestneho rodu skôr nie. Kornel vraví, že už vtedy, za prapredka Gregora, čo ho od umierajúceho biskupa dostal, to vraj bola starina. Asi nejaká rodová pýcha, alebo také niečo. Zwei v tom čase nebol zastaralý, mal skôr svoju zlatú éru (žoldnierska zbraň, nie rytierska). Môžem sa mýliť, v archeo nálezoch a všakovakých hradných zbierkach som sa nehrabala, ale zmysel mi to dáva takto. Estoc na druhej strane je starší, ešte zo 14. storočia, čiže nejaký raný exemplár by sa v 16. už za prežitok čias dávno minulých považovať dal. Bol bežný aj v Poľsku. Čo tiež nie je Uhorsko, ale je to menej priepastné. A používal sa aj pri love, známej to panskej kratochvíli. Nie je až tak ťažký ako najťažšie zweihändery (4 kg), ale aj horná hranica 2,5 kg (častejšie tie 2 kg) je dosť. Normálne obojručné prakticky neprekračujú 2 kg a rapieri sa držia okolo 1 kg a aj ťažšie široké schiavony sú s hmotnosťou len kúsok nad. Zároveň je určený primárne na bodanie, taká tuhá hrubšia oceľ, kdežto o Gregorovom Turkobijcovi sa tradovalo, že ním postínal sto Osmanov. Kornel ním pri vyháňaní tiež stína, akurát pre dlhé lapanie prachu už nereže hladko. Ale váha je váha, takže nemusí byť nutne extra ostrý. Ono mi to celé pripomína Podbipietu s tým jeho starým teutonským rytierskym haraburdím od Grunwaldu, ktorým hodlal zoťať troch mohamedánov naraz. Neprekvapilo by ma, keby práve on stál za zrodom dedičnej ozruty zvanej Turkobijca. Takže môj finálny verdikt je, že Báthoryovci od Schemnitzu mali na stene presne taký typ obojručenky ako bol Podbipietov Zerwikaptur, ale nevylučujem, že tá naštrbená čepeľ mohla patriť do skupiny estocov, šanca je na to slušná.

My collection of swords, from a few years back, I think 2021? A swordtember collection.

i cannot emphasise enough how much you need to create something. anything. it doesn't matter if you suck. you don't need to monetise it, or make it your career. you can restart an old hobby; you can start from scratch. it doesn't matter. you just need to hold something and be able to say "i did that". baking, drawing, painting, writing, coding, crafts, whatever. make something ! you cannot have all your hobbies be a form of consumption. it's fun, it's great in its own right. but the single best action to make yourself feel better, to calm your mind, to gain self esteem, is to Create

And some additional info here...

Keby niekoho zaujímalo niečo bližšie k historickej osobnosti spomenutej v Diablovej pevnosti...

(Diablova pevnosť, kapitola 9, strana 233)

Reading Aldous Huxley’s ‘The Devils of Loudun’ and just cackling so hard…..