And There Were Even Corsets Made For Sport Activities And Corsets Made For Summer (more Of Skeletal Design

And there were even corsets made for sport activities and corsets made for summer (more of skeletal design with thin matterial, rather than complete layered lining), but that would be nineteenth century upper mid and upper class. Most people, esp. pre-industrial revolution, would be happy they've got one in the first place. And beside back and posture in general it also nicely supported breasts - less strain on shoulders than bra. And why, yes, it does shape one's figure, sure and there's nothing anti-feministic about having some ideal of beauty. If anything this was less invasive than surgeries or dieting. As for skirts... I would add that beside narrow long ones a wearer could run into a problem with number of undergarments used for the sake of creating volume. I had a reenactor tell me, her gothic costume slowed her down somewhat. Then there is that time in la belle epoque, when fashionable shape required increasing amount of underskirts (and even led to a small movement of short skirt + wide pants (named after Amelia Bloomer)) until crinoline was invented. Which would concern upper mid and upper classes, but it could also explain part of that impracticality myth. Like yeah, running in ten voluptous petticoats instead of one or two simple ones ain't gonna be the most comfortable experience. That said, when it comes to petticoats and outter skirts, they allowed for lotsa space in pockets, which actually is practical for carrying around all sorts of things. When it comes to pants, there is sense of victory in winning over crossdressing bans and un-femininity taboo. But it is stupid to throw skirt away altogether just because at some point females in trousers were frowned upon.

Feminist fantasy is funny sometimes in how much it wants to shit on femininity for no goddamned reason. Like the whole “skirts are tools of the patriarchy made to cripple women into immobility, breeches are much better” thing.

(Let’s get it straight: Most societies over history have defaulted to skirts for everyone because you don’t have to take anything off to relieve yourself, you just have to squat down or lift your skirts and go. The main advantage of bifurcated garments is they make it easier to ride horses. But Western men wear pants so women wearing pants has become ~the universal symbol of gender equality~)

The book I’m reading literally just had its medievalesque heroine declare that peasant women wear breeches to work in the field because “You can’t swing a scythe in a skirt!”

Hm yes story checks out

peasant women definitely never did farm labour in skirts

skirts definitely mean you’re weak and fragile and can’t accomplish anything

skirts are definitely bad and will keep you from truly living life

no skirts for anyone, that’s definitely the moral of the story here

Svjatoslav I, knieža z rodu Rurikovcov s Perunovou sekerkou v pozadí, jedna z hlavných postáv série Bohatier Autor - Martina "Agama" Zrostlíková

Post-finale angst...

Niečo málo o Černobohovi

Ďurov besovský boh, strážca krvavého ohňa, pán záhrobnej svorky vlkov, hrubá záplata na hrubé vrece nepriateľských potvor a zvrhlých božských súrodencov je postavička... Kontroverzná.

* Prvá zmienka je datovaná do 12. storočia a v oblasti Polabských Slovanov ju zaznamenal saský kňaz Helmold Bosau v Chronica Slavorum (Kronika Slovanov).

"Slované mají také [jednu] zvláštní pověru: při hostinách a pitkách nechávají kolovat misku, nad níž pronášejí slova – a nemůžu říci, že slova posvěcení, nýbrž znesvěcení[pozn. 1] – ve jménu bohů dobrých i zlých, protože vyznávají že všechen zdar a štěstí řídí dobrý bůh, zlý bůh pak všechno neštěstí. Proto také zlého boha svým jazykem nazývají „ďábel“ či „Černoboh“, to jest černý bůh." (Citát z wiki)

Saské pokresťančovanie týchto nespratných susedov prebiehalo už od druhej polovice 10. storočia a výklad videného pochádza od predstaviteľa v podstate cudzej okupačnej sily, takže je otázne nakoľko ide o predstavu pôvodnú a nakoľko o kríženca kresťanského dualizmu dobro-zlo s domácimi tradíciami. Je dôvod domnievať sa, že ani nešlo o boha, ale skôr o stelesnenie smoly lepiacej sa na päty.

* Niekedy ešte býva stotožňovaný s Čiernohlavom - Tjarnoglófim zo ságy Knýtlinga z 13. storočia, ktorá okrem dejín dánskych vladárov spomína aj jedno z posledných slovanských svätíšť na Rujáne a miestne modly.

"The fifth god was called Pizamar from a place called Jasmund, and was destroyed by fire, There was also Tjarnaglófi, their god of victory who went with them on military campaigns. He had a moustache of silver and resisted longer than the others but they managed to get him there years later. Altogether, they christened five thousand on this expedition. (Citát z wiki)

Nevraví nám o ňom ktovieako veľa - boh víťazstva, modla so striebornou bradou nosená do boja, zničeniu vraj odolával dlhšie ako iní. A čo sa akademických úvah o Tjarnoglófim týka, sú rôznorodé - iná podoba Triglava, Jarovíta, Perúna, alebo dokonca na základe porovnávania "tjarn" so slovom "tŕň" aj nositeľ tŕňovej koruny istého Nazaretského synkreticky šprajcnutého do predstáv o domácich ochrancoch pred dobyvateľmi.

K slovu sa dostala aj archeológia a Čierny sa ako vojnové božstvo vyskytol ešte inde. * Ján Kollár - kňaz, básnik, jazykovedec a snaživý (ikeď nie až tak exaktný) historik v 19. storočí účinkujúci uprostred vzmáhajúcich sa nacionalistických pretekov o to, čí národ bol najsamprvý, najkultivovanejší a na aké územia a úctu má nárok, si v ňom našiel dávnovekého burcovateľa slovanskej bojovnosti v obrane pred kresťanstvom násilne vnucovaným z Nemeckých zemí. Zložil o ňom aj pár veršov v Slávy dcére.

Jeho nález z Babenbergu, ktorým svoje úvahy podkladal, však dopadol neslávne. O starých sochách pred chrámom sv. Petra a Juraja na Michalskej hore sa tradovala legenda, že sú obývané zlovoľnými duchmi, čo kedysi po nociach sabotovali snahy stavbárov vztýčiť tamojší svätostánok (spoiler - vyhrali stavbári a kostol stojí). Keď na nich Kollár s mladomanželkou zbadal ryhy pripomínajúce písmená, nadchol sa myšlienkou, že by mohlo ísť o slovanské runy. A tak sa v 30. rokoch 19. storočia zrodil príbeh o Černobohových levoch, modlách odcudzených vierozvestcom Otom Bamberským. Zlanáril naň aj (o poznanie profesionálnejšieho) Pavla Jozefa Šafárika a táto správa dorazila až do intelektuálnych kruhov v Rusku. Hypotéza dostala trhliny, keď jeden poľský bádateľ na sochách našiel nápis Wallhalah (germánske sídlo bohov a záhrobie pre vyvolených bojovníkov) a definitívne sa zrútila, keď sa usúdilo, že sa to len nejaký okoloidúci na pamiatku podpísal (!!!a preto sú bytostne dôležité knihy návštev!!!) a/alebo poveternostné živly dali naštrbenej hornine zabrať. Viac na - https://historylab.dennikn.sk/dlhe-19-storocie/omyl-jana-kollara/

* Podobne obišiel aj Kollárom inšpirovaný nešťastník od Skalska, Václav Krolmus - kňaz, zberateľ etnológ a priekopník terénnej archeológie v zemi koruny českej.

Ten sa v 50. rokoch 19. storočia nádejal, že v pivnici Josefa Kabeša našiel runový kameň podľa nápisu vyzerajúceho ako výraz "raksa" zasvätený raráškovi a tým pádom indickému rákšašovi (indoeurópanizmus a Slovania, veľká téma, veľa hľadania starých vzájomností), prípadne ešte aj blízkovýchodnému Baalovi. O nález sa so širšou verejnosťou podelil v Poslední božiště Černoboha s runami na Skalsku, v kraji Boleslavském, v Čechách. Odhalenia, že ide o komoru z obdobia renesancie a pukliny v jeho kameni sú prirodzeného pôvodu, sa už nedožil. Lokalita však bola osídlená už v praveku a je zdrojom rôznych nálezov.

Viac na - https://isad.npu.cz/obec-skalsko-2218 https://sever.rozhlas.cz/vaclav-krolmus-romantik-s-motyckou-7795354?fbclid=IwZXh0bgNhZW0CMTAAAR3YhLLQPvdhK6afdIW8lcGYH6qzfmWybwmqSuzdXTN0114oKHM2OzbH5nc_aem_AY33qemnq9YY0C1Ye3A--g2r6saU2dNEZPg61kxvhA-1WpSjtZy7kynU-Q_Zsp_dbsbDF345SO_dLkcLWBSeMCUl

* Mytológia, aj tá prežívajúca vo fikcii a popkultúre miesto praktizovanej viery, je však živý proces. Sútok nespočta potôčikov, divoké riečište s množstvom bočných ramien, prúd podzemnej vody tu tryskajúci na povrch, tam zase miznúci v skrytých hlbinách, spenená riava meniaca svoje koryto podľa ľubovôle, chutiaca všetkým možným, o čo sa obtrela. Každá komunita a každá generácia s ňou nakladá trochu inak. Podľa toho, čo rezonuje v ich životoch, čo zisťujú o okolitom svete, čo sa snažia dosiahnuť. Môžeme si zakladať na presnosti toho ktorého zaznamenaného prerozprávania, hľadať pramene toho ktorého prvku, body styku s inými vplyvmi, prirodzené prekážky, čo zmenili jej tok. A môžeme samozrejme aj razantne kritizovať tú ktorú verziu a jej mieru nadväznosti, či výživnosť, môžeme jej konkurovať vlastným výkladom. Ale nemôžeme ju zahatať a zmraziť. Či už bol Černoboh len slovným obratom, modlou celkom iného boha, alebo faktickou entitou na prelome pohanstva a kresťanstva, postupne sa stal aj čímsi ďalším. A Ďurov príspevok do všeobecného povedomia je dosť slušným základom pre ďalšie zaujímavé zákruty.

Nech teda oheň na Kančej hore planie vytrvalo a vytie vlčích besov znie doďaleka.

Hey, what about actual research papers and monographies? They tend to be more about slavic in general or eastern area, but you can come across specifically western topics. https://www.sciencedirect.com/science/article/pii/S0305440321000030?fbclid=IwAR03XfY2LE7EwlrjaD2rY1YGyhxNgfetmfFXRJb6qp_p-UzYweR2NovR79k Don't underestimate archeology. Nor linguistics and comparative methods. Also if you know slovak language... Lumyd is nice popularization web - https://lumyd.eu/

Which makes me wonder how much of local research and publishing gets translated for people abroad...

your options for trying to read anything about prechristian (western) slavic culture really are like

wikipedia (only vaguely sourced)

a website that's antivax modern "witches" at best, fascist conspiracy theorists at worst

texts from the 1800s/1900s heavily influenced by panslavism and conflating russian culture with all other slavs

source: trust me bro (ranging anywhere from baby name websites, lifestyle blogs, or chronicles by medieval monks who filled in the blanks in sources by simply making shit up)

[Po tom, čo Barbarič odhalí pred grófkou Pálffyovou, že Ferrari nadbiehal Verone]

Katarína Pálffyová: Možno ťa to šokuje, ale ľudia väčšinou nemajú radosť, keď im niekto klame.

Giuseppe Ferrari: Nesprávne. Ľudia nemajú radosť, keď zistia, že im niekto klamal. Pretože lož je skvelý príbeh, ktorý niekto pokazil pravdou.